Marcel Páleš

Občas mám problém pozrieť sa samému sebe do očí. Nemyslím pod tým to, že by som niekoho „zamordoval“ alebo spáchal čosi podobne beštiálne. V každodennom bytí totiž rád pozorujem svoje okolie, ľudí, božskú prírodu, no a určite aj seba. Práve v sebapozorovaní idem často do najmenších detailov. V týchto momentoch občas dochádza k blokáde pohľadu do vlastných očí. Nazývam to vychýlenie zo seba samého.

Každý, kto na sebe aspoň minimálne pracuje, by mal byť otvorený zmenám. Zmena je cestou k lepšiemu, ale aj k horšiemu, to ste si už zrejme všimli. „Život znamená neustály tok, vznikanie a rast, pohyb a vývoj. Prežívame to v zážitku času, ktorý znamená ustavičnú premenu.“ (Emerich Coreth)

Často sa zo seba vychyľujem vtedy, keď povolím opraty, za ktoré vediem koňa môjho života. Viem, že tu a tam mám svoje „biele miesta“, na ktorých by som mal zapracovať, toto a ono sú moje povinnosti, hento moje sny a ciele, avšak občasne prevládne obdobie, v ktorom sa vpred neposuniem ani v jednom z týchto bodov. Všetko leží pod mrazivou pokrývkou ľadu, nepohnuté. Možno sa aj hýbem, ale je to spätný chod. Vtedy sa strácam samému sebe. Vtedy mi pohľad do vlastných očí prezrádza, že čosi nie je v poriadku. Presne vtedy som vychýlený.

Raban vo svojej knihe Duchovný zmysel človeka dnes podotýka, že človek súčasnosti akosi zabúda, čím vlastne je, že zmiatol samého seba. „Skĺzava do absurdity, do pocitu nespokojnosti, do prázdnoty.“ Vždy na začiatku stoja nejaké plány, osobné sny, predstavy o budúcnosti, okrem nich sú tu aj určité povinnosti a očakávania. Vychýlenie zo seba samého znamená, že idem mimo toho všetkého, poprípade mám pocit, že všetko to, čo by som chcel, ide mimo mňa. Spokojných stavov ubudne ako slnka cez zimu, vnútro pohltí nepokoj.

„Ako by mohol človek zapletený do tejto siete rutiny nezabúdať, že je človek, jedinečná osobnosť, že má len túto jedinú príležitosť žiť, s nádejou a sklamaním, so smútkom a bázňou, s túžbou po láske a s hrôzou pred ničotou a odlúčením?“ (Erich Fromm)

Pichľavou témou sú okrem iného vzťahy. Aj v nich sa dá badať vychýlenie. Už som sa ocitol v „láskyspojení“, kde navonok išlo všetko spokojne. Postupne sa ale vo mne začal ozývať múdry škriatok, ktorý mi čoraz silnejšie šepkal, že „tudy cesta nevede“. Začalo mi chýbať čosi konkrétne. Strácal som sa samému sebe.

Dlhodobé vychýlenie môže viesť k doživotnému krachu. To je prípad niektorých ľudí, ktorí sa ocitli na ulici. Ale aj mnohí navonok fungujúci sú „mimo samého seba“ už dlhé roky. Padli im sny a túžby, sklamali sa, zhoreli. Stali sa už len polenom, ktoré kamsi do neznáma unáša chladná rieka života.

Krátkodobé vychýlenia sú dobrým signálom k tomu, aby som sa prebral. Vtedy zalarmujem a hľadám samotu, v ktorej môžem uvažovať. Často to dokážem len kdesi v chráme, kde to božské ticho akoby malo v sebe antivírus, ktorý dnu neprepustí žiadne rušivé elementy. Tu si uvedomujem, že kto som, kam kráčam a kam som vlastne kráčať chcel.

V súčasnej dobe, ktorá po mnohých stránkach pripomína zvodnú nahú tanečnicu rozbaľujúcu svoje číslo pred bezbranným mladíkom, je umením ustrážiť si samého seba a nenechať sa vychýliť. Každopádne tieto stavy ocitnutia sa mimo seba samého môžu byť pre nás prínosom. Vždy sú totiž signalizátorom potrebnej zmeny.

Každý človek si svoje šťastie nesie vo svojich dlaniach. On rozhodne o ďalšom kroku, ktorý urobí. V každom z nás je dostatok skrytých síl na to, aby sme svoj život zmenili k lepšiemu. Držím Vám palce, milí čitatelia.

„Niekedy sa potrebujeme opäť stratiť, aby sme sa mohli nájsť v ešte krajšom svetle.“