„Milujem tento nápoj! Dva v jednom… Káva aj whisky. Život je niekedy taký krásny!“ poznamenal Rossarián Štich a položil šálku späť na tanierik.
Adam Žeravý ho pozoroval a prikývol mu úsmevom. Potom si potiahol z cigarety, blažene vydýchol a pri letmom pohľade si všimol dvojicu mladých vysokoškoláčok pri stole za Štichovým chrbtom.
„Ako si to myslel s tými maskami?“ vrátil sa k otázke, ktorú mu Rossarián pred malou chvíľou položil.
„Takto… Každý má nejakú masku. Takú virtuálnu, vieš!? Buď používa iba jednu nemennú a tú nosí všade, alebo ich má aj niekoľko a nasadzuje si ich podľa potreby. Ako keď si zapneš nejaký režim v mobile – tichý, hlučný, inkognito… Ako si na tom ty?“ pozrel sa mu do ešte neprebudených očí a zvedavo čakal odpoveď.
Adam si opäť potiahol z cigarety, pričom vyzeral ako životom už dávno rozleptaný umelec. Stiahol tvár, až jeho oči pôsobili ako oči Číňana, pery na okamih zošpúlil a na čelo mu vybehlo pár vrások. Privrel oči. Chvíľa postála. Vydýchol.
„Jáááj! Každý deň beriem svoj batoh masiek a vyrážam medzi ľudí. Mám ho poriadne natlačený! Moja duša sa pod ním láme!“ zasmial sa sekaným ha-ha-ha a pri smiechu opäť zúžil oči.
Rossariánovi povyskočil na pery úsmev. Padlo mu to vhod. Odpil si opäť zo svojej labužníckej kávy a chvíľu pritláčal jazyk o podnebie, aby sa pohral s božskou chuťou. Už mu chýbali iba noviny a cítil by sa ako starý Papa Hemingway, ktorý si už čo-to v živote odsral a svoje ráno môže začínať bez toho, aby sa namáhal čo i len po sebe spláchnuť.
„Výborne! Tak v tom predsa len nie som sám. Tiež ich nosím nemálo, starý môj! Ale ono to ani nie sú tie falošné masky, s ktorými by som chcel byť niekto iný. Nie! V každej z nich som sám sebou. Len prostredie, ľudia a situácia mi naznačia, že ktorú masku nasadiť. Predsa nebudem rovnaký, keď tu vysedávam s tebou, než keď som kdesi so ženou, po ktorej idem. Mne to príde ako tvár a masky Slnka či Mesiaca. Tiež ich majú mnoho a menia ich pravidelne,“ ozrejmil mu Rossarián, ale Žeravý to všetko veľmi dobre poznal.
„Viem. Niektorí ľudia sú celkovo takou vtipnou maskou. Mohli by ich pokojne odliať a predávať deťom na tie maškarné plesy!“ vykašľal zo seba Adam, keďže slová sa mu potkli o dym z cigarety a jeho to mierne pridusilo.
„Hej-hej! V tej onej – isto si to už niekde zachytil – v tej talianskej commedii dell’Arte znázorňovala maska rôzne nemenné typy postáv. Herec si ju nasadil a bolo jasné, aký človek to je. To máš pravdu – mohli by sa odlievať rôzne ksichty. Mohli by začať od politikov. Vlastne nemohli, lebo potom by deti z niektorých mali traumu. Ale mohli by sa robiť maškarné diskotéky. A tam by si mohol byť prezlečený za akúkoľvek primitívnu ohavu zo slovenského show-biznisu,“ vypľul zo seba Rossarián a pri vyprsknutí smiechu pocítil, ako mu nosnou dierkou preletel zelený kozmonaut, ktorý našťastie pristál na okraji nosa a on ho bleskovo odstránil.
„Aj Oskar Wilde vravel, že človek je sám sebou veľmi málo, ale hneď ako mu dáš masku, povie ti úprimne celú pravdu!“ dodal a zdôraznil so zdvihnutým prstom Rossarián.
„Ten starý šrajber to teda vystihol! Nerozbehneme s tým biznis? Zarobíme a potom sa budeme vyvaľovať kdesi v ateliéri nad mestom. Ty si tam budeš piť tú svoju alkokávu a čítať stratenú generáciu a ja občas niečo vyprdnem na plátno. A ženy prídu aj odídu a svet sa bude točiť ďalej,“ zdvihol obočie Adam a zaškeril sa na Rossariána.
„Fajn! Možno raz… Ber pakšamenty, batoh s maskami a poďme začať deň. Už je obed!“ zdvihol sa Rossarián Štich a na stôl vyhodil pár drobných za obľúbenú alkokávu.
(voľné pokračovanie „Poď, budeme zavýjať pod slnkom“ TU)
(výtvarná ilustrácia: Michal „LumpArt“ Lunter)
(fotoilustrácia: Bohdan Mezei)
(a ilustračná pieseň Elán – Kamaráti TU)
Celá debata | RSS tejto debaty