Marcel Páleš

„Konečne nejaké teplo!“ pomyslel si Karol, keď sa pred ním otvorili dvere autobusu a vystúpila z nich hudba z rádia. Neckářova Půlnoční. Už niekoľko minút prešľapoval na mieste v objatí ihličnatých stromov a snehu. Predtým zasa poriadnu chvíľu kráčal cez horu, aby na toto miesto, kadiaľ autobus chodí dvakrát za deň, vôbec došiel. Zapadnuté Pánu Bohu za krížami, za chrbtom, boľavým. Boľavým ako život niektorých ľudí.

„Tak kam?“ opýtal sa chlapca trocha podráždene šofér. Nebol nadšený, že musí byť v práci práve na Vianoce. I keď ani doma nemal pokoja, so ženou im to akosi neklapalo. Nemal vlastne už dlhé roky pokojné vnútro nikde. Aj preto bol taký, aký bol. Chladný a ukrutný ako zima v tom roku. Žil s pocitom, že svet mu krivdí. Že nemá šťastia.

Čochvíľa dvadsaťročný Karol, stále chlapec, vyslovil cieľovú stanicu. Keď však šoférovi podal stoeurovku, tušil, že bude zle. Ako ježibaba s dlhou bradou a zúženými očami plnými nenávisti zazrel na neho autobusár a čiastočne v hneve, čiastočne škodoradostne mu oznámil, že to je veľký peniaz a nemá mu ako vydať. Karol však menšie peniaze nemal. V onen deň ráno dostal výplatu, keďže dovtedy usilovne pracoval s drevom uprostred hôr, aby pomohol chudobnej rodine. Vyplatili ho v stovkách. Žiadna menšia bankovka. Domov však chcel… Sadnúť si s rodinou k sviatočnej večeri, položiť na stôl ťažko vydreté peniaze, pomôcť im z dlhov von. Potešiť. Zohriať. Každý cent im bol drahý. Keď však videl, že s mrzutým šoférom nepohne, navrhol mu, nech sumu zaokrúhli tak, aby mu vedel vydať. Autobusár si prešiel hrebeňom z prstov cez mastné vlasy. Robil tak vždy, keď tušil možnosť ľahko prísť k niečomu. Zacítil možnosť privyrobiť si. Keď už musí byť aj vo sviatok v práci a drgotať sa týmito lazmi, nech za to niekto poriadne zaplatí. Návrh prijal. Sumu za lístok strojnásobil a ostatné peniaze chlapcovi s radosťou vydal. Ak by chcel, vedel by mu pokojne vydať všetky peniaze. Veď boli Vianoce.

„Ďakujem vám za vašu ochotu!“ vyslovil chlapec pokorne, posnažil sa o úsmev a šiel si sadnúť. Smutne pozoroval cestu a myslel na to, že rodine zostalo o čosi menej. Nevadí, on peniaze nepotrebuje. Uskromní sa. Ako obvykle. Chlapcovi sa zarosili oči, keď si pomyslel na svojich najmilších doma. Malá sestrička sa určite poteší, keď ho uvidí a on ju vezme do náručia, aby ju zdvihol až kamsi do nebies. Chorý otec ho pochváli za usilovnosť, mama všetko vypovie bez slov. Slzami v očiach a objatím.

Na ďalšej zastávke nastúpil starec, ktorého Karol už z videnia poznal. Prisadol si k chlapcovi a dali sa do reči. Šofér bol zvedavý, o čom sa rozprávajú, preto nenápadne stiahol rádio a započúval sa. Starec sa najprv posťažoval chlapcovi na chladnú a ukrutnú zimu. Na veľa snehu a na to, že mu chýba žena, ktorá pred rokmi umrela.

„Ale čože mladý človek nesedí v teple domova a nevychutnáva mamin koláč? Veď sú Vianoce!“ oslovil ho starec. Šofér zbystril.

Chlapec vysvetľoval chudobné položenie rodiny, chorého otca, slabú mamu, malú sestru a snahu im pomôcť. Opísal mu posledné dni. Ich ťažobu pri práci s drevom, v objatí hôr a zimy. Ukázal starcovi doráňané ruky. Ale ukázal mu aj úsmev, keď hovoril o tom, ako sa teší na milovaných. Ako im odovzdá všetky peniaze a azda ich poteší, pomôže. Starý muž mocnejšie privrel pery. Akoby v chlapcovi videl seba, keď bol mladým chlapčiskom. Robil to isté. Postrapatil ho a prikývol mu s uznaním.

Šofér spomalil. Ťažšie sa mu pozeralo na cestu. Ani nie preto, že husto snežilo… Ani nie preto, že by po dlhej trase pomedzi hory opäť nasledovala nejaká drobná osada, kde niekto pristúpi. Spomalil, lebo sa mu čosi pohlo v srdci, čosi ho tam pichlo a v očiach sa mu zalesklo.

(ilustrácia: Marta Páslerová)