Marcel Páleš

„Žiť znamená meniť sa.

Byť dokonalý znamená prejsť mnohými a častými zmenami.“

(J. H. Newman)

V Detve si dal autobusár cigaretku a potom to už opäť rezal celkom svižným tempom ďalej. Smerom na juh. Cez okno som pozeral na ubiehajúcu cestu, v ušiach mi hrala výborná česká pieseň Cesta, a pomedzi to pozorovanie a počúvanie som uvažoval o mojej životnej ceste. Napokon mi do „cestných“ myšlienok vletel orol Arnold. Mediálne známa zvieracia celebrita, ktorá je momentálne tiež „na ceste“. Všetci sme na nej, na životnej ceste, z ktorej sa ale sem-tam oplatí aj zísť.  

Orlovi, ktorému ľudia v hlasovaní na Facebooku vybrali meno Arnold, pripevnili Tanapári v polovici augusta 2013 na telo malú solárnu vysielačku. Aby bolo možné sledovať jeho aktuálnu polohu počas letu do juhovýchodnej Afriky, tiež cestu späť. V apríli 2014 by mal opäť doraziť na Slovensko. Stalo sa ale už aj tak, že vyše dvoch týždňov bol Arnold nezvestný a zdalo sa, že viac o ňom počuť nebudeme. Potom sa predsa len ozval, a to až zo Zambie. Celý ten čas, keď mnohí tŕpli, či je ešte vôbec nažive, sa nachádzal v Demokratickej republike Kongo v okolí tamojšieho Národného parku. Aj ľudia občas zídu z cesty, vytratia sa, zmenia sa a niektorí sa dokonca už späť ani nevrátia. Nevrátia sa takí istí.

Na jednej z ciest vlakom som sa nie tak dávno stretol s kamarátom z rodného mesta. V debate sme sa dostali k jeho letnej pútnickej ceste ku katedrále v Santiagu de Compostela v španielskej Galícii. Túto púť možno poznáte aj z rozprávaní spisovateľa Paula Coelha. Stovky pešo prešlapaných kilometrov, týždne na ceste, tisíce nanovo vyliahnutých sa myšlienok zvnútra, ktoré putovanie dláždia. Upratovanie v sebe, zametanie rokmi napadaného prachu, preriaďovanie, prehodnocovanie a návrat. Aj tento môj kamarát sa vytratil z každodennosti. Vydal sa na náročnú trasu, aby po návrate kráčal po tej istej ceste, ale už iný. Ďalší priateľ mi zasa nedávno avizoval, že bude týždeň mimo, a že nejde nikomu prezrádzať, kam sa chystá. Jednoducho odišiel z bežného žitia, stratil sa na týždeň, odcestoval, aby si v sebe povysával, a potom bol späť. Ten istý, a predsa iný.

Koľaje každodennosti sú neraz hlboké a vedúce nás priamo po tej istej trase nemenne. Zvyk často nepustí. Teda podobne ako bývajú vyhĺbené jamy po ťažkých kamiónoch na niektorých slovenských cestách cez leto. Aj v nich sme akoby zaseknutí. Niekedy nezaškodí vybočiť, pozrieť sa na seba zhora. Ako keď idete kamsi na kopec a hľadíte na svoje mesto z inej perspektívy, nie tej každodennej. Nezaškodí zo všetkého každodenného zísť a upratať si v sebe. Či už vo vzťahoch, v láske, v práci, v záujmoch, či v celkovom behu životom.

Sme na ceste. Od narodenia po smrť kráčame. S jasnými cieľmi či len v tušení. Niekedy sa však dostávame do vychodených koľají, ktoré nás vedú už len jedným smerom. Vybočenie môže ponúknuť iný pohľad. Neraz stačí premôcť strach z nepoznaného. Veď zmena je život.

Príjemné vytrácanie sa! :)

„V ľudskej spoločnosti rovnako ako v prírode sa premeny dejú zvnútra.“

(Anatole France)

(foto: autor) 

prečítajte si aj niečo ďalšie: Kto má kľúče od teba?

alebo niečo „videové“: Muhammad Ali – Život je boj