„…náš každodenný…“ tu akosi mocnejšie zopäl kostnaté dlane a odriekal ďalej každodenné slová. Pomyslel pri tom na ten ich chlebík. Čoraz náročnejšie je zarobiť naň. Doba akosi stvrdla, uvažoval neraz. Stvrdla ako starý chlieb. A on sa opäť musel vzdať jednej zo svojich najvzácnejších vecí. Musí predsa utiahnuť rodinu a s poctivosťou sa to inak nedá. Jakub ale nepatril k tým, ktorí sa vzdávajú.
„Ja vám dám, špiny všivavé! Som zvedavý, či aj nabudúce si tu zastanete!“ Nadával Marek a päsťou búchal po kufri auta, ktoré stálo pred jeho bránou. Na tučnej ruke sa mu od prudkých pohybov hompáľala zlatá retiazka. Spomienka na prvý čierny kšeft.
„…i my odpúšťame…“ Jakub pootočil hlavou, aby sa pozrel na svoje dcéry. Naučil ich slová nielen odriekať, ale pomyslieť pri nich na podstatu. Bol na svoje dievčatá hrdý, lebo z nich vyrastali ľudia, ktorí vedia, čo je správne.
„…skurvenci!“ hnev sa v Marekovi ešte viac vystupňoval, keď si pomyslel na to, že má narodeniny a že už o nejakú polhodinku mu prídu prví hostia. „Ako vojdú dovnútra, keď tento chumaj zaparkoval tak idiotsky?!“ uvažoval posadnutý nenávisťou.
„…zbav nás zlého…“ končil známy tok slov Jakub a zakrátko pokračoval vlastnými. Vedel, že veľa z okolitých ľudí v laviciach iba odrieka naučené vety a slovám ani poriadne nevenujú pozornosť. Jakub za najkrajšiu modlitbu považoval tú, ktorá je každý deň iná, a pritom postačí pár jednoduchých úprimných slov. Takých priam priateľských – ako dobrý sused susedovi, či ako dcéra matke.
Obchádzal auto, krásneho veterána, na ktorom oči nechával pravidelne. Už dlho o ňom sníval. O to viac ho to pálilo. Spomenul si, ako ho chcel kúpiť od toho chudáka, čo vyrába nábytok. Dal by mu zaň hocikoľko. „Veď sú chudobní ako kostolná myš! Ledva s tou stolárčinou prežíva!“ hovoril si často v duchu. Ale odpoveď bola vždy jasná – auto je nepredajné. Bolo zdedené po starom otcovi. Teraz stálo pred bránou Marekovho domu, ktorý je prvý od kostola. Paradoxne. Neveriaci býva ku svätostánku najbližšie. A preto sa stávalo, že keď autá nemali kde zastaviť, postávali aj popri jeho dome.
„O 20 minút mi prídu prví hostia! Ako ich pustím do dvora?! Kde zaparkujú?! Tamto pri potoku?!“ začínal dostávať odtiene červenej farby a prestával myslieť rozumne. Nenávisť a hnev úradovali. „Veď ja vám ukážem!“ Ak by existoval hnevomer, zrejme by práve dosahoval vysoké čísla.
Vylomil malé okienko na nádhernom veteráne. Cezeň sa rukou vplazil dovnútra a stiahol okno. Otvoril si dvere, nasadol, ešte chvíľu sa pokochal prekrásnym autiskom, po akom vždy túžil, ale nevraživosť v ňom opäť zvíťazila. A tak sa nadýchol, povolil ručnú brzdu, vystúpil von, aby podišiel za auto. Pozrel sa na kostol a konal…
„…a o čo ťa ešte prosím – daj aby sme sa naučili ovládať hnev. Všimol som si, že dnes ho akosi viac ľudí nezvláda…“ končil svoj rozhovor s Najvyšším Jakub. Čoskoro začnú odbíjať zvony a on sa poberie aj so svojou rodinou domov. Dnes prvý raz pešo. Ale s pokojom v duši.
„Zbohom!“ tučné prsty sa oddelili od skvostného veterána a ten už si to rezal sám. Dolu ulicou. Do potoka. Až teraz sa Marek spokojne usmial. Pôsobil ako človek so psychickou poruchou, ktorému práve preskočili volty. Autíčka mu bolo ľúto, ale musel nejako vybabrať s človekom, ktorý mu zatarasil cestu. Navyše, už dávno chcel staré auto kúpiť, ale Jakub mu ho nie a nie predať. Tu už začali prichádzať prví gratulanti na čele s Marekovou manželkou a synmi. Chvíľu po nich sa z kostola začali valiť aj prví veriaci.
Zvony odbíjali koniec omše, keď mocnejšie začalo biť aj srdce Marekovej ženy. Keď zistila, kvôli čomu sa nádherný veterán ocitol rozbitý dolu v potoku, takmer ju porazilo. Na manželovu 50-tku mu chcela pripraviť najkrajší darček. Zlomila Jakuba, aby auto vo finančnej tiesni predal. Nuž ale… Hnev je hnev…
(foto: Miroslav Trimay)
Celá debata | RSS tejto debaty