Marcel Páleš

/rozprávka pre veľkých/

„Myslíš si, že toto je koniec, vajko Majko? Bojím sa!“ opýtala sa nežnejšia polovička vajíčok.

„Nemáš sa čoho… Toto je určite len nový začiatok, milá vajka Majka,“ odvetil chlapsky Majo, i keď v kútiku vajíčkovej duše mu nebolo všetko jedno.

„Ako si môžeš byť taký istý?“ čudovala sa.

„Nie som si istý, ale myslím si to,“ snažil sa ju nejako upokojiť a rozhliadal sa vôkol seba Majo.

„Tak sa niekoho opýtajme! Aha, najbližšie k nám je teta Vareška…“ navrhla Majka.

„Teta Varešká, teta Varešká… Na slovíčko môžeme?“ začal prosíkom Majo.

„Samozrejme, milé vajká! Ešte sa proces s vami nezačal. Tak nech sa páči… Máte nejakú poslednú vôľu?“ uštipačne sa im prihovorila varecha.

„Proces? Poslednú vôľu? Vajko Majko, čo to s nami ide byť?“ ozvala sa bojazlivo Majka.

„Počkaj, počkaj… Necháme si to vysvetliť… Ako to myslíte, tetka Vareška?“ nedal sa Majo.

„No ako, no ako? Pýtate sa tej pravej, i keď ľudia ma niekedy držia aj v ľavej ruke. Ja sa tu do všetkého miešam, ja o všetkom viem! A môžem vám povedať, že zatiaľ čo ja sa síce pri miešaní od kadečoho zašpiním, potom ma ale pekne umyjú a pri ďalšom varení či pečení som opäť pripravená miešať. Teda viem s istotou, že tu budem aj zajtra taká, aká som dnes,“ vysvetľovala s istou dávkou pýchy teta Vareška.

„Ale čo tým chcete povedať?“ začudovane sa opýtal Majo.

„Milé vajká, je mi ľúto, ale… Ako by som vám to… No jednoducho vás rozbijú, škrupinu dajú sliepkam a ostatné ide do tej miešaniny, z ktorej bude hrnčekový koláč. A už vás potom niet… Smutné, ozaj smutné…“ vyslovila falošné poľutovanie tetka Vareška.

„Čo to hovorí, vajko Majko? Je krutá!“ vajke Majke začalo byť clivo.

„Počkaj, Majka, počkaj… Má síce v podstate pravdu, ale čosi mi tu nehrá… Niekedy je to len uhol pohľadu,“ nedal sa odbiť Majo.

„Miešanina… Posledná vôľa… Proces…“ opakovala si popod nos fňukajúc Majka.

„Aha, tamto je miska Miška. Ona nám to určite povie inak! V nej sa všetko mieša!“ nadšene ukazoval Majo.

„Miska Mišká, miska Mišká! Pomôž nám, prosím!“ kričala Majka zúfalo.

„Ale rýchlo, rýchlo, vravte! Čoskoro sa budú diať veci! Aj s vami!“ upozorňovala miska Miška.

„Veď toto… Chceme sa opýtať, čo to s nami vlastne bude… Je to náš koniec?“ opýtal sa Majo a napäto čakal odpoveď.

„Nuž áno… Koniec. A čo by ste chceli? Svoje ste si predsa odžili a treba sa pobrať na druhý svet. Prídu ďalšie vajíčka. Ale nebojte sa, ide to rýchlo. Všetko sa zmieša vo mne a bude vám fajn. Ozaj sa nemáte čoho báť!“ vyslovila pokojne miska Miška, ako by išlo ozaj o niečo úplne všedné.

„Vajko Majko… Všetkým je to úplne jedno, čo s nami bude… Som zúfalá!“ trúchlila Majka.

„Nedám sa! Budem sa pýtať ďalej! Ešte je čas! Pozri, tam je pán Hrnčekvar!“ nadchol sa Majo.

„Hrnčekvar? On je vraj múdry, mohol by vedieť viac než títo tu…“ vyslovila s nádejou vajka Majka.

„To by mohol… Jeho si ľudia berú so sebou aj do iných miestností, niekedy aj na balkón. Počúva všetky tie rozhovory, dotýka sa úst ľudí…“ doplnil ju.

„Oslovíš ho ty?“ hanblivo navrhla Maja.

„Pán Hrnčekvar! O vás som toho počul ajajáj! Máte sa?“ prívetivo sa mu prihovoril Majo.

„Klasika… Vkuse ma chytajú za uško, až sa čudujem, že som z toho ešte neohluchol…“ reagoval úsmevne hrnček.

„Tak ale vy stojíte pri zrode rôznych fajnôt. Aké to je?“ pokračoval zvedavo Majo.

„Neviem, čo konkrétne myslíš? Keby to bolo len o tom, že stojím, alebo, presnejšie povedané, že som položený… Ale každú chvíľu ma ktosi čímsi zafúľa. Raz múkou, raz olejom, raz cukrom…“ vysvetľoval hrnček. „Ale vás zrejme niečo trápi…?“ správne si všimol hrnček.

„Áno, pán Hrnčekvar!“ reagovala smutne vajka Majka.

„Tak sem s tým! Ak viem, pomôžem!“ nadšene ich vyzval hrnček.

„Vedeli by ste nám povedať, že aké to je pre nás, pre vajcia… Veď viete… Keď ideme na druhý svet…?“ s roztraseným hlasom vyslovil Majo.

„Čiže keď vás rozbijú a vlejú do ostatnej zmesi?“ sucho sa uistil Hrnčekvar.

„Áno, áno! Keď je po nás!“ dodala zúfalá Maja.

„To je náročné, hovoriť za vás…“ začal hrnček hľadať správne slová.

„…obávame sa toho, aké to je na druhom svete. Len preto sa pýtame…“ opísal vajo Majo.

„Veď ja vám rozumiem… Ale ako by som vám to… Čo najrozumnejšie…“ rozmýšľal hrnček.

„Buďte priamy! Hrnčekový koláč, prípadne ešte praženica, je beztak lepšia voľba, ako keď vás niekto len tak chytí a hodí o stenu,“ vyzvala ho Majka.

„To máte pravdu. A vlastne… Odpoveď je jednoduchá!“ naznačil Hrnčekvar.

„Tak sem s ňou!“ súril ho Majko.

„Milé vajcia… Vy, ktoré idete akoby na popravu… Vôbec sa nemusíte obávať, ba naopak! Síce vás rozbijú, oddelia škrupinu od vnútra, ale to, čo v sebe nosíte, sa stane súčasťou veľkého diela. Hrnčekový koláč! Keď sa vydarí, ľudia majú nebo na jazyku. A vy ste súčasťou tohto neba!“ vyslovil nadšene Hrnčekvar.

„Ehm… Tak… Také čosi… To mi nenapadlo. Zdalo sa mi to také márne, tá naša existencia. Sliepka nás privedie na svet a vzápätí nás ktosi rozmláti o hrnček a šľahne do dajakej miešaniny…“ čudoval sa Majo.

„Ale vôbec nie! Ešte aj škrupiny zjedia vaše mamky, sliepky. Vy ste teda jedinečné! Viete nasýtiť zvieratá aj ľudí. A je to večný kolobeh. A vôbec neškodíte svetu!“ vysvetľoval hrnček.

„Pánečku!“ čudovala sa Maja.

„To sa príjemne počúva…“ doplnil ju Majo.

„Čo tam po vareške! Len sa do všetkého mieša, ale nemení sa. Je taká istá a nepohne sa z miesta. Čo tam po miske, v ktorej sa všetko mieša! Tiež má podobný osud ako varecha. Len sa vy tešte z toho, že zažijete zmenu. A múdri ľudia hovoria, že zmena je pre život dôležitá!“

(foto: Miroslav Trimay)