Čakal. Prvotný príjemný dotyk chladnej periny sa čoskoro vytratil. Práve sa na nej krútil jeho sivý kocúr Tučniak. Fúzatý Dalo pozoroval mačaciu flegmatickosť a uvažoval nad bezstarostnosťou zvieraťa. Potom sa už zameral na prístroj veľký ako mobil. Bol zakončený tenkou trubičkou a túto mal doposiaľ vloženú v ústach. 156 – zablikal mu display. Unavený sa pousmial, vypol lampu, privrel viečka, za ktorými sa mu rozsnežili predspánkové myšlienky. Hodnotil v nich svoj deň.
Zopár ulíc vzdialená a už dlhšie ponorená do tmy spala Elen, jeho kolegyňa z práce. 49 – takéto číslo sa ukázalo jej a bolo pôvodcom toho, že zaspávala mierne utrápená.
Ich šéf, čerstvý päťdesiatnik, sa do honosnej postele k svojej mladučkej manželke chystal až po polnoci. Po dlhom čase sa tiež chopil prístroja a zmeral svoj deň. Mal podobné číslo ako Dalo, dokonca o čosi vyššie. Najprv sa tomu nesmierne potešil, avšak keď sa pozrel na podrobnosti – nazlostil sa. Úsmevmer mu síce oznámil, že za deň sa usmial 172-krát, avšak z toho úsmevov nevyvierajúcich z lásky bolo vyše 150. Hnev mu zovrel v krvi, preto radšej vypol malú nočnú lampu a ponoril sa do dlhého spánku.
V ten deň sa udeľovali Nobelove ceny. Najväčším objavom, ktorý bol skloňovaný vo všetkých médiách už dlhšiu dobu, bol úsmevmer. „Novodobý zázrak“, ako ho prezývali, dokázal odmerať počet usmiatí za uplynulý deň. Rozlišoval úsmevy zo srdca od tých umelých. Výskumy zistili, že len keď ľudia smerujú k láske – len vtedy sú šťastní. Vytvorili novú filozofiu, ktorej podstatou bolo šírenie úprimných úsmevov.
Písal sa rok 2112. Súčasnosť sa porovnávala so sto rokov starou minulosťou. Vtedy sa zmysel života ľudstva zrútil do nezmyselna, do absurdity a nepokojov. Vďaka úsmevmeru sa podarilo výrazne znížiť mieru samovrážd, depresií či smútku. Človek dospel k tomu, že rakovinou na životoch bol egoizmus, konzumnosť a nenávisť. Po dlhých storočiach sa svet opäť začal meniť k lepšiemu.
Dalo sa prebudil na budík. Kocúr Tučniak už dávno sedel na podokennej doske a sledoval prebúdzajúci sa svet. Tešil sa na ranné mlieko.
Elen dotiahla posledné úpravy vzhľadu, zamkla svoj byt a vybrala sa do práce.
Šéf sa prebudil na plač jeho dcérky. Nechcela ísť do škôlky. Podujal sa, že ju tam zavezie, čomu sa malá potešila. Keď napokon z auta pozoroval ako cupitá dovnútra budovy, pousmial sa a srdce mu poskočilo. Tu zistil, že tých pár skutočných úsmevov patrí chvíľam s jeho dcérkou. Nikoho okrem nej neľúbil, dokonca ani svoju ženu. Nebyť maličkej, skutočnú lásku by už necítil. Cestou do kancelárie sa rozhodol, že pracovitú Elen povýši a prenechá jej viacero z jeho pracovných starostí. Chcel viac času tráviť so svojou dcérkou a naučiť sa úsmevom od srdca.
Predvečerné myšlienky z predošlého dňa popohnali Dala k veľkému kroku. Už dlhšie sa mu pozdávala Elen. Rozumeli si. Zdala sa mu však akási smutná. Posmelil sa a cestou do práce jej kúpil obrovskú kyticu kvetov. O pár mesiacov neskôr sa vzali.
Filozofia úsmevu sa rozmáhala ďalej. Svet napredoval.