– Stojím pred ním nahá. Neviem, či som ženou jediného muža, či milujúcou slobodnou matkou alebo ešte len pokorným dievčatkom, nežným ako jarný plač prvosienok. Možno vášnivá mrcha, čo sa rada kurví – čo ak som práve tá? Špinavá, hriešna, neskrotená krútňava – bláznivá víchrica, čo tancuje mužským labyrintom. Ktovie. Možno je zo mňa šedivá starena, ktorej pohár múdrosti sa naplnil a čochvíľa smrť stiahne mrazivý opasok. Fakt neviem.
Stojím pred ním nahá. Jeho nekonečno ma dusí. On je obrazom mojej minulosti, zrkadlom života, ktorý mi tiekol dlaňami. Na ňom vidím všetky svoje jazvy, všetky jamy po výbuchoch citov, výmole po krachoch lások. Havrania poézia so soľou v očiach, nefunkčný vzťah so sebou na diaľku. Stojím tam ako rajská Eva, padnutá v pokľaku pred súdom. V očiach cítim prach. Skutočne netuším, kto som. – hlas jej zakolíše, s ťažkým dýchaním sa hľadá za zatvorenými očami.
– Viete odtiaľ ujsť? – žena v bielom sediaca vedľa nej ju pohladí po vlasoch.
– Nie, to by nešlo. Vťahuje ma vidieť všetko to, čo je do neho vtesané. Vibrujú mnou pocity, ktoré nepoznám. Nevládzem ani kričať, toto je vojna bez boja. Chcela by som vzplanúť a spáliť ho, vypáliť celý môj svet, každý sen, ktorý som si roky hnietla. Som žena, ale ktorá z tých všetkých? Zmyselná, silná a trpezlivá, či tá schúlená, s modrinami na duši, ktorá zabudla na lásku? Za mnou je priepasť s tmou na dne, predo mnou on. Drsný, zjazvený, obludný.
– Ale kto je to? – opýta sa žena v bielom, pohľadom ju láska ako matka rozplakaného novorodenca.
– Múr. Zrie na ňom všetko moje minulé, všetko, čo ma minulo. Zvädnuté kvety. Múr, po ktorom kde-tu stekajú slzy žien, ktoré v sebe nesiem.
– Samé kvílenie, samá bolesť. A nádej?
– Ale nie. V tejto hrboľatej stene blčí aj úsmev. Rozoznávam ho jasne, je akoby vyliaty slnkom. Tu, tam, hentam tiež. Zopár sa ich nájde. Nie, nie je to len o tajomnej temnote. Chvíľu sa mi zdá, že cítim teplo mužskej náruče, bozky detí, vôňu tulipánov. Potom sa znova stočia tiene a múr sa zachveje. Či vlastne ja som tá, ktorá sa chveje? Sama neviem. Vždy som túžila byť jediná jediného, podmanivá inšpirácia aj rušivá neistota, pilier jeho životnej katedrály, stať sa múzou, opatrovateľkou jeho krehkosti. Tento múr ma obracia na všetky včerajšky, ktoré ma pália na duši.
– Je tam ešte niekto? – skočí jej do slov počúvajúca žena.
– Nikoho tu nieto. Z rokliny za mnou počuť výkriky, ale v každom spoznávam seba. Vyvolávajú vo mne pocity všetkého, čo som premárnila, stratila a zabila. Výkriky o pomoc. Raz počujem sa ako dieťa, ďalší hlas znie vyspelo, iný zasa nevládne. Občas je to vyčítavý šepot. Pod pätami cítim vibrujúci teplý piesok. Zosúva sa. A múr sa posúva ku mne. Najradšej by som sa pomiatla a potratila vedomie. Srdce mi túži puknúť.
– Dobre, teraz pomaly otvorte oči. Keď sa doma prebúdzate z týchto snov, aké to je?
– Chytám sa postele ako jedinej istoty. Zažnem lampu. Pozerám sa navôkol, či tam nie je múr, či zem neskrýva roklinu, načúvam výkrikom. Znie však len ticho a to ma postupne upokojí. Aj tak by som radšej volila byť bláznom ako znova padať do týchto svetov. Jeden je horší ako druhý. Čo mám robiť?
– Len pokojne. Vlastne všetko je to jeden svet, nie dva. Ten v snoch vám len poodkrýva to, čo zakrývate v tom skutočnom. Ukazuje vám, pred čím ste ušli. Múr je tabuľou vášho života. Je to vaša minulosť. Zrejme sa vám splní túžba o zbláznení sa, ak to takto necháte plynúť. Zbúrajte ho! Musí existovať cesta von. Vezmite všetku svoju ženskosť, zhlboka sa nadýchnite a celou silou do neho vrazte! Zakrvavte si ruky, umorte sa na pokraj svojich síl, ale bojujte! Zboríte ho, uvidíte! No nebúrajte len v snoch, ale skúste to aj v realite. Hľadajte ten múr v úlomkoch života, možno sú to ľudia, možno zvyky, strach, alebo sa neviete odlepiť od niečoho z minulosti. Povstaňte a choďte srdcom proti múru.