Nedávno sme s výtvarníkom Jarom Slabejom sedeli pri tekutých rožkoch (čítaj: pri pive) a diskutovali. Keď klesla pena a takisto zlatistý mok sa ubral smerom hlbšie ku dnu pohára, podobne hlbšie sme zachádzali aj my v našich témach. Nie, nechystáme sa na dráhu duchovných pastierov, ani nás neomrzel život, ani sme sa nezmenili na „ofrfľaných“ skeptikov… Patríme však medzi ľudí postihnutých nedostatkom ľahostajnosti voči ľudstvu, „skrkvaných“ hĺbaním nad životom a zaľúbených do pozorovania svetabehu. Preto je pre nás občasné „filozofovanie“ nevyhnutné.
Práve sme rozvŕtali problém človeka a jeho svedomia, keď si Jaro spomenul na istého Nemca. Ten sa mu vyslovil ohľadom svojho presvedčenia, že každý má v sebe alarm svedomia. Nech už je človek akýkoľvek podliak, egoista, ziskuchtivec a oráč cez mŕtvoly, neujde pred svojím svedomím, ktoré sa mu v jeden nečakaný moment potichu prihovorí. Ten Nemec mal na to aj svoj pojem – v každom z nás je vraj akýsi „švajnehund“ (svinský pes), a ten je tým pravým svedomím, ktorý vo vnútri človeka šteká a pripomína mu, že v čomsi nekoná podľa „kostolného poriadku“.
Nejde tu o nič novoobjavené. Všetci máme poňatia o tom, že akési svedomie – neviditeľná súčiastka nášho vnútra – tam kdesi existuje. Dokonca niektorí ho pravidelne počúvame. Filozof Martin Heidegger (1889-1976) označil svedomie ako akési „mlčanlivé volanie“, ktoré je zdvihnutým vnútorným prstom, snažiacim sa poukázať na to, čo chceme – poprípade čo už sme aj stihli spôsobiť. Svedomie nám pomáha pozrieť sa na svoje konanie akoby cez oči „dobrého anjela“. Pravdaže ak sme tie oči už dávno nevypichli svojím pravidelným nemorálnym konaním. Tak či onak – aj slepý pes vie zabrechať. Svedomie sa teda tiež skôr či neskôr ozve. Francúzsky teológ a básnik François Fénelon v tejto súvislosti vystihol kreativitu človeka, keď povedal, že „človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia.“
Nikdy sa nevyhneme tomu, aby sme neboli zvádzaní. Nielen tými vonkajšími okolnosťami (trebárs reklamou či človekom–pokušiteľom), ale predovšetkým naším vnútrom. Koľkokrát náš zlomí slabosť, smútok, nešťastie, pohodlnosť, únava či neúspechy. Prehrávať sa dá aj so sebou samým – to nie je hanba. Celý život predstavuje boj. Ten pes však v nás bude brechať donekonečna, až kým nás nevezme studený prúd večne tečúcej smrti. Každodenne sa rodí nádej a nová príležitosť, vďaka ktorým môžeme v boji so sebou vzísť ako víťazi.
„Buď pánom svojej vôle a otrokom svojho svedomia.“ (Židovské príslovie)