„Aby si zdochol!“ poprial mu.

6. júla 2011, marcelpales, Eseje a úvahy

Presúval som sa autobusom zo severu na juh. Cez Donovaly sa to trocha vlieklo. Brzdou boli cirkusantské autá, ktoré so svojím nákladom napredovali opatrne, pomaly. Zhodou okolností išlo o cirkus, ktorého predstavenie som si vychutnal dva dni dozadu. Napokon zišli na okraj vozovky a zrýchlili tak premávku. Vtedy za mnou zazneli tie čertovské slová.

„Aby si zdochol, ty cirkusant!“ zaželal šoférovi asi 22 ročný mladík a slovami hany ešte chvíľu guľoval.

Išlo o trojicu či štvoricu chalanov, ktorí sedeli kdesi za mnou. Bol som zahĺbený do čítania knihy, no občas sa im podarilo narušiť moju pozornosť. Síce riešili rôzne banálne veci a nedebatovali o ničom pre mňa hodnotnom, zaujala ma plytčina, v ktorej šikovne namáčali svoje slová. Výrok, ktorý jeden z nich vyslovil ako želanie danému šoférovi, to všetko zavŕšil. Našťastie zanedlho som vystupoval. Hlavou mi vŕtalo, či skúsiť zviesť s nimi boj a presvedčiť ich o tom, že slová tu nie sú len tak pre parádu, ale majú svoj význam a hodnotu. Asi by som potreboval aspoň 20 hodinovú cestu autobusom kamsi do Bulharska, aby som s tými chlapčiskami pohol. Viete, keď sú traja, ktorí si skalopevne držia stranu, a ja sám, ide to pomalšie.

Myseľ sa mi stratila v predstave, v ktorej bol hlavným hrdinom mladý autor dobro neprajúcich slov. Cestoval by kamsi na výlet s rodinou. Istý muž v autobuse by rozprával poučné príbehy, čo by mladíkovi nemálo vadilo. Chalan by celý čas na neho nadával. Rozhorčenie by zavŕšil svojou vetou o zdochnutí. A ona by sa zanedlho stala skutočnosťou. Muž, ktorý tak pútavo rozprával, by dostal srdcovú príhodu a dodýchal by. Zanedlho by sa čosi podobné udialo aj matke slovného šamana. Ona pritom bola človekom, na ktorom chlapcovi skutočne záležalo. Avšak zhodou okolnosti lekárom bol ten muž, ktorý náhle umrel. Takže nemal by jej kto poskytnúť odbornú lekársku pomoc. Možno až takáto situácia by pozmenila vnímanie vlastných slov mladíka.

Čoraz častejšie uvažujem o tom, že škola nedáva deťom to, čo by mohla a čo by aj mala. Cieľom by predsa malo byť vychovanie človeka (osobnosti) s hodnotovou orientáciou, v ktorej bude prioritou úcta k človeku, k prírode atď. Namiesto tlačenia množstva informácií, ktoré deti nikdy nevyužijú, by bolo vhodnejšie najprv naučiť ich správne si počínať v živote – vedieť si poradiť v rôznych situáciách, vedieť sa správať. Etika (resp. náboženstvo, občianska výchova či náuka o spoločnosti) sa vníma len ako taký okrajový „ľahký“ predmet. Práve ona by im mohla dať kľúče do života. Na hodinách literatúry namiesto hromadenia poznatkov o autoroch a ich dielach dalo by sa poukazovať na hodnotu a význam slova.

Slovo nám v mnohých prípadoch plynutím času tak zovšednelo, že nejeden človek si neuvedomuje jeho vzácnosť. „Ľudia sa strácajú v množstve zbytočných slov,“ varoval už Maxim Gorkij. Každodenne sa slovami plytvá, poprípade naopak – tam, kde by postačilo a ako soľ by padlo vhod čo i len jediné slovo, sa mlčí. Komunikácia patrí v rôznych podobách k mostom medzi ľuďmi. Neznalosť jej významu môže predstavovať nedorozumenia vedúce k páleniu týchto medziľudských premostení.

„Slovo je dobrý nástroj, len treba vedieť na ňom hrať.“ (Andrej Plávka)

(foto: Miška Marcineková)