(foto: Miška Marcineková)Do žiariva
sfarbil Boh piatok
obec operencov ho za to hlasito chválila
Slnko postávalo vysoko nad
mestom Graz
a tvár mi úsmevom žiarila
Na terase vzadu domu
som sa vkladal do dlaní páliacich lúčov
v rukách stískajúc knihu
životopis maliara z dedinky Vinci
veľkého hľadača múdrosti
Spokojne stratený som bol v tom okamihu
Vôňa kávy zo stola
pritiahla ju z božských nebies
a ona pristála mi na šálke
Že preskúma sladké jazierko
hnedastú hlbočinu
netušila že je na poslednej zastávke
Zmätená
bojovala zo všetkých síl
s túžbou návratu k medu
Sekundy dlhé ako večnosť
smrtili ju
žltá zmenila sa na hnedú
Po vylovení
uložil som ju pod slnečný lúč
nech pod teplom ožije
No ešte prv než vyschla
vysychal jej život
a už len v raji tú kávu dopije
Do zvoncového kvetu
vložil som ju
doprial jej voňavú záplavu
Prišlo mi smutno
akoby som stratil vzácneho priateľa
čo ku mne zavítal na kávu
(foto: Miška Marcineková)