(foto: Juraj Kuboš)„A tebe sa aké autá páčia?“ opýtala sa ma. Viezli sme sa diaľnicou v Rakúsku. Drahých áut sa tam mihlo o čosi viac než na našich cestách. Práve sme hľadeli na zvodný zadok jedného z nich. Odpoveď na otázku ohľadom áut som slovnou obchádzkou uhral do autu. Patrím medzi tých čudákov, ktorí sa radšej zadívajú na zapadajúce slnko.
Na oblohu sa ľudia pozerajú od nepamäti. Pripomínajú si tak aj to, že žiaden majetok nemá väčšiu hodnotu, než onen západ slnka. Že nič, čo vyrobí človek, nie je krajšie, než to odchádzajúce slnko. Ani luxusné auto. Ale existujú ľudia, ktorí by sa pokojne podujali žiť aj bez tej žiarivej gule, ak by mohli mať to a to. Vymenili by slnko za hromadu peňazí. (Tu si pre ilustráciu vybavte radosť strýka Držgroša, ako skáče a ponára sa do mora peňazí.)
Úsilie niečo vlastniť (mať) predstavuje v konečnom dôsledku oslabenie. Úsilie niečím byť však predstavuje posilnenie. Nie je zlé niečo vlastniť, no je dobré vlastniť to pre to, aby sa človek stal lepším. Ak je moje vnútro plytké ako stará deravá misa na smetisku, nebudem o nič lepší, keď sa obvešiam zlatom a sadnem do hrdého auta. Všímam si, že niektorí ľudia sú posadnutí tým, aby mali. A to neraz danú vec vôbec nepotrebujú. „Doma mám 18 kabiel, ale ani jedna nie je tyrkysová – tak prečo si ju nekúpiť? Navyše teraz v akcii!“ Poznáte takých?
Skúste si občas položiť otázku: „Načo mám to, čo mám?“ Život je dar, ktorý sa dá premeniť na dielo. Podstatné nie je to, v čom chodíme, v čom sa vozíme, koľko máme vo vreckách a aký drahý pomník budeme mať; ale či kráčame vyrovnane, či naše kroky smerujú k cieľu, či vo vreckách vnútra máme lásku a koľko z nej dávame. A čo tým všetkým dosahujeme. Či veci, ktoré nás obklopujú, nám pomáhajú rásť. Sokrates a podobne Ježiš chodili v chudobných šatách a veľa k spokojnému životu nepotrebovali. Ich dielo je neprehliadnuteľné, ich múdrosť vzorová. Masy ľudí ich nasledujú dodnes.
Čím menej má človek požiadaviek a očakávaní, a čím viac dokáže dávať, tým je šťastnejší. Postačí sa pozrieť na mnohých velikánov, ktorí sa skromnosti nikdy nevzdali.
„Šťastie“ je cieľ ľudí podpriemerných, nenadaných, hlúpych. Skutočná ľudská blaženosť (uspokojenie) vzniká len ako sprievodný jav nejakej zmysluplnej činnosti. (Erich Fromm)
(foto: Juraj Kuboš)