(foto: Bohdan Mezei)„Ak chcem posúdiť cestu, obrad, či báseň, dívam sa, aký z nich vzišiel človek.
Alebo počúvam, ako búši jeho srdce.“ (A. de Saint-EXUPÉRY)
Stará známa múdrosť hovorí, že cesta je podstatnejšia než cieľ. Nedávno som si túto pravdu uvedomil cez skúsenosť.
Bral som sa vlakom domov. Bol tmavý jesenný večer a okolitý svet aj moje vnútro pokojne čušali. Vo Zvolene som len tak-tak stihol prestup. Intuitívne som naskočil do jedného z vlakov a vošiel do druhého kupé. Sedeli tam dvaja mladí ľudia, chlapec a dievča. Hneď za mnou vstúpila ešte pani s veľkým kufrom a posádka bola kompletná. Vlaková súprava sa pohla. Všetci sme sa hneď navzájom opýtali na to isté – či sme dobre vo vlaku smerom na Lučenec (resp. do Košíc). To bol prvý výbuch smiechu. Napokon aj keby sme nesedeli správne, som presvedčený, že by to bola správna voľba. Niekedy aj neočakávaná zmena plánu je pre nás to najlepšie.
Všetko začal mladík, ktorý nás ponúkol drobnými údenými oštiepkami. Nikto nezaváhal. Takto sa vrecúško postupne vyprázdnilo, pričom sa tvár a srdce plnili úsmevom. Spýtal som sa, či tie lakoty nemá náhodou z Oravy. Chutili výborne a pripomínali mi domáce oravské. Vraj ich kúpil v Banskej Bystrici. Že tam bol prvý a zrejme aj posledný raz, podotkol. Vybral sa totiž z Košíc prekvapiť svoju lásku, ktorá v Bystrici študuje. Tá ho pre zmenu príjemne neprekvapila. Jemne ho poslala domov. Navyše s tým, že ich vzťah skončil. Možno to bol prvotný šok, keďže na dievčati mu záležalo, no z tohto chlapca žiarila dobrá nálada. Bol som zvedavý, že či slečna, ktorá s ním cestuje, nie je nová potenciálna priateľka a zárodok jeho úsmevu. Vyzerali ako zohratá dvojka. Nato sa obaja zasmiali. Vraj sa spoznali len pri nástupe do vlaku. Dievčina študuje na strednej umeleckej škole. Mladý budúci inžinier si od nej vyžiadal podpis. Veril, že ako umelkyňa to dotiahne ďaleko. Rozprávali sme sa teda o rozchode, o škole a budúcnosti, o mladých, o živote a iných radostiach. Sympatická pani, ktorá sa celý čas s nami zabávala, bola Slovenka vydatá za Taliana, cestujúca práve z Rakúska, inak žijúca v Nemecku, ktorá sa viezla v českom vlaku a prezerala si učebnicu ruštiny od chlapca, ktorý nás núkal oštiepkami (možno z Poľska). Keď sa cítite výborne, zabúdate na čas. To sa prihodilo aj nám. Náhle sme zistili, že už sme v cieli. Divili sme sa, ako bleskovo to uletelo.
Čakajúc na prestup, prechádzal som sa sem a tam a usmieval sa, akoby som práve stretol starých známych. Moje plány boli síce iné – čas vo vlaku som chcel využiť na pozretie si videodokumentu. Človek mieni, Pánboh mení. A podobne to býva celý život. Ak si vytýčime nejaký cieľ, najkrajšia na ňom býva cesta k nemu. Ľudia, zážitky, námaha, pády a vzlety, starosti aj radosti – všetko vytvára jednu veľkú mozaiku výsledného obrazu. Záverečný úsmev v cieľovej rovinke nám napokon odpovie, či sa to vyplatilo.
„Cesta je život.“ (Jack Kerouac)
…a niečo o kráse života aj v tejto piesni od Nohavicu (klikni TU)…
(foto: Bohdan Mezei)