(foto: Juraj Kuboš)„Kto nenašiel nebo tu dolu, nenájde ho ani tam hore.“ (Emily Dickinson)
Aj vietor mal svoj tajomný hlas. Čosi mi šepkal, keď sa miestami viac oprel o moje sluchy. Keď sa mi oprel do myšlienok. Stál som na veži hradu Strečno, zahľadený na svet navôkol. Zahľadený do seba. „Vyzeráš akosi neprítomne. Je ti niečo?“ započul som hlas spoza mňa. Netušila, že sa práve modlím a ďakujem Bohu za možnosť byť tam, cítiť onen vietor, vidieť z výšin nádheru krajiny, cítiť nebesia.
Práve v hrade Strečno, v miestnosti, kde sme počúvali jemný gitarový prejav mladého chlapca, vypínal sa na stene tento výrok: „Nebo nezačína v oblakoch, ale pri steblách trávy. Je dobré vedieť, že aj tu na zemi, chodíme všade v nebi.“ Hneď sa mi rozkrútilo koleso môjho vnútorného šijacieho stroja na písmenká a slová dostali úvahovú niť.
Mesiac predtým som podobne hľadel z takmer dvojtisícovej výšky vrchu Chabenec v Nízkych Tatrách. Pozeral som sa odtiaľ na Liptov. Tiež som pocítil radostné opojenie duše, akési „pozdvihy“ k nebesiam. Pocítil som nebesia samotné. Potrebu ďakovať za onen duševný výťah, ktorý som v miestach vysoko nad morskou hladinou našiel a ktorý ma vyviezol hore. Doslova hore. Telom aj vnútrom.
Spomínam si, ako sme raz s kamarátmi pri viacdňovom výletovaní v Poprade spoznali dve dievčence. Mohli mať osemnásť. Spomínali sme im pri fľaši ich domácej, že v nasledujúci deň ideme do Vysokých Tatier. Čudovali sa. Bývali na krok od tejto božskej nádhery, ale nepoznali ju. Boli tam len raz, ešte ako deti. Zato miestne diskotéky mali „schodené“ ako správny diskoturista. A takto sa mnohým ľuďom v ich okolí ponúkajú možnosti, ktoré by ich mohli povzniesť vysoko. To len oni ich nevidia. Niekedy postačí vybočiť z kruhu každodennosti a ocitnúť sa v lese za mestom, počuť potôčik či zacítiť čerstvý vzduch.
Keď zvyknem stáť na podobných vrcholoch, oddialený mestu a betónovej džungli, myslím aj na týchto ľudí. Zabudli či ani nespoznali, aké opájajúce je vystúpiť zo seba, nad seba a dovoliť onomu nebu, nech vstúpi do ich vnútra. Nech sa v nich rozleje. Aké očarujúce je nájsť duševný výťah, ktorý nás vyvezie vysoko nad každodennú všednosť, vysoko nad naše ego, vysoko až tam, kde postačí mlčať. Do nebies.
„Ako často sú to až ruiny, ktoré otvoria výhľad na nebo.“ (Viktor Frankl)
„Nohami kráčajte po zemi, ale srdcom buďte v nebi.“ (Don Bosco)
„Zmysel života je dokonalosť, dotknúť sa nebies.“ (Čajka Jonathan Livingston)
(foto: Juraj Kuboš)
(foto: Bohdan Mezei)
(obraz: Michal LumpArt Lunter)
(obraz: Zuzana Szokeová)
a niečo krásne aj pre pohladenie sluchu: