(ilustračný obraz: Michal LumpArt Lunter)Mala obavy, že mocné búšenie jej srdca zobudí aj policajtov v aute na nočnej ulici, okolo ktorých pred chvíľou prechádzala. Takmer po špičkách cupkala slabo osvetleným chodníkom. Pod rohožkou skutočne ležal kľúč. Prežehnala sa a vošla! Zamkla dvere bytu, rýchlo sa vyzula a na vešiak zakvačila letný kabátik. Vedela presne, kde čo nájde, i keď sa vnútri ocitla prvý raz. Ak by bolo potrebné vloženie hesla v podobe rozpoloženia tela aj duše, bolo by správne. Vášeň.
Do hustej tmy chodby sa vpletali zrnká svetla z veľkej sviečky. Vosk z nej pomaly tiekol a pripomínal valiacu sa magmu sopky. Tancujúci tieň odhaľoval a zahaľoval africký obraz veselých bohov, ktorí svojím extázovým úsmevom vítali každého hosťa. Za dňa by oči votrelkyne boli zvedené pestrými a teplými farbami z plátna. Ale aj teraz, za noci, stávala sa zvedená aj vedená niečím božským.
Keď prekračovala prah spálne, mala na sebe už len nohavičky a všetko ostatné zostávalo kus po kuse na zemi za jej chrbtom. Tichý uragán ožíval. Deň hlboko spal. Pokoj plával izbou v mĺkvych tónoch ezoterickej hudby, ktorá dve bytosti jemne vťahovala do tranzu. Rozvoniavali usušené lupienky kvetov a tmavé obrysy predmetov sa stávali viditeľné len vďaka blikajúcim zvyškom svetla z chodby. Srdce jej zrýchlilo sonátu na vzrušenie, ktorú vybúchavalo už od vykročenia do nočnej ulice leta.
Ľavá strana postele pod oknom v tme skrývala život. V nej nepokojne tĺklo srdce muža. Pripomínalo jaguára, ktorý striehne na korisť a snaží sa nehybne vydržať do momentu, kým sa obeť nepriblíži. Už nahá sa vsunula pod prikrývku. Namiesto akéhokoľvek pozdravu sa našli perami a vychutnali prvý bozk. Len sem-tam osvetlení zvyškami svetla doputujúceho zo sviečky na chodbe sa pustili do onoho božského, čo zrejme vnášalo úsmev aj do tvárí afrických bohov v obraze na chodbe. V izbe sa postupne oteplilo, no najmä ich vnútra prechádzali do šialenej horúčky. Postupne im horelo azda všetko. Od častí tela až po celok duše. Magma vášne ich niekoľkokrát spojila vriacim vodopádom. Ich sopky sa v tú noc opäť stali aktívne.
Milovali sa. Už dávno. Už dávno sa poznali, už dávno si rozumeli a ležali v sebe navzájom, i keď ich telá si povedali áno až teraz. Až v túto noc sa premiérovo stretli aj fyzicky. Len vďaka jeho presným opisom vedela, kde a čo ju bude čakať, kde a ako sa má pohybovať. Ešte než noc pohrozila svitaním, odišla. Podobne ako pri príchode – bez slov, potichu, iba s mocným tlkotom srdca. Kvôli opakovaným sklamaniam z vlastnej minulosti sa rozhodli, že to skúsia takto. Milovať sa, avšak spätí predovšetkým dušami, a len občas sa na okraji tieňov slabého svetla v noci stretnúť a odovzdať sa božskému. Bez slov.
(ilustračný obraz: Michal LumpArt Lunter)
niečo ďalšie na čítanie tu: Ukájanie tela je „in“, duša je často „off“
a niečo zvodné pre uši TU
prajem Vám príjemný čas :)