„Fuj, to je smrad! Tino! Čo sa stalo?“ šokovaná Majky vošla do ich bytu, kde spolu bývali v podnájme, a svojho milého našla spať v sede opretého o posteľ. Na tričku mal prischnuté zvratky, vedľa seba veľké červené vedro a bol stále obutý.
„Hm?“ zareagoval slabo. Ešte len chytal signál, ešte sa len snažil pripojiť na realitu, načítať obraz, zvuk, vrátiť sa do seba.
„Tinko, prosím ťa, čo si stváral?“ zohla sa k nemu a snažila sa mu po rozšnurovaní vyzuť tenisky.
„Ále… Kamaráti… Opili… Sme sa… Chceli mi… Pomôcť…“ vypľul zo seba po kúskoch a zatváril sa ako zmučený, keďže opica bola mocná.
Majky už nič nehovorila. Postarala sa o neho, pomohla mu vyzliecť sa a kým mu robila praženicu a mätový čaj, poslala ho do sprchy. Vedela, v čom je problém. Včera odcestovala domov na rodinnú oslavu. Kvôli tomu sa pohádali a ona s ním odmietla komunikovať, pretože sa chcela venovať ľuďom, ktorých dlho nevidela. Tino sa urazil. Totiž vadilo mu, že za posledné dni na seba nemali čas kvôli jej rozlietanosti. Začal si namýšľať, že Majky ho už prestáva ľúbiť.
„Myslíš, že si tým niečo vyriešil? Takto sa opiť… Iba čo si pred tým ušiel,“ smutne poznamenala a dala sa do umývania nakopenej hŕby špinavého riadu. Tino mal v hlave efekt lokomotívy – hlučne sa každú chvíľu rútiacej pekelnej mašiny. Teraz mu to celé prišlo ľúto.
„Máš pravdu. Išlo len o vzburu, o hnev a potrebu niekomu sa vyžalovať. Myslel som si, že už ma nemáš rada, že preto si na mňa nesnažíš nájsť viac času,“ vyslovil potichu s podopretou bradou zahľadený z kuchyne von z okna.
„Priznávam, že sme kvôli mne boli spolu za posledný čas pomenej, sám však vieš, že tých okolností sa navalilo trocha viac. A nevedela som z nich ani jednu vypustiť. To však nemenilo nič na mojej láske k tebe, Tinko. Dúfala som v tvoje pochopenie, podporu, ale najmä v tvoju trpezlivosť,“ doumývala riad a sadla si k nemu oproti, aby do svojich rúk vzala tú jeho a pozrela sa mu do očí. „Trpezlivosť, že sa o tom porozprávame hneď po mojom návrate. Nemusel si dávať hlúpy status na facebook, na ktorý sa ti hneď ozvali kamaráti a stiahli ťa…“ vyslovila a stretnúc sa v pohľade sa vymenili. Teraz si ona podoprela bradu a zadívala sa cez okno na vzdialené kopce, no a Tino sa jej zahľadel do zahľadených očí.
„Pamätáš, ako si mi raz ukazoval staré listy, ktoré si písali tvoji rodičia, keď bol ocino dva roky na vojne? Nádherné listy ako z romantických kníh…“ pootočila hlavou a po jeho prikývnutí pokračovala: „Aj moji si tak písali. A keď boli nejaké problémy, riešili to len spolu. Mama sa nešla vyžalovať kamarátke, ani ocino pred problémom neutekal ku kamarátom. Trpezlivo počkali na ďalší list. Ale to je riziko modernej doby. Siahneš do vrecka, vytiahneš mobil a ponúkne sa ti riešenie. Sadneš na internet, dáš status a niekto sa nájde. Mám strach o mladých. Im rodičia nebudú vedieť povedať o vojne a o tej dobe, keď bolo všetko navonok ťažšie, ale v podstate jednoduchšie, krajšie. Skutočnejšie,“ vyslovila Majky a odpila si z teplého mätového čaju.
(ilustrácia: Mirka Kuracinová)
pieseň pre potešenie TU
krátke video s poéziou TU
voľné pokračovania poviedky TU
