(ilustrácie: Pauli Kuricová)„Smútim. Smútim. Smútim. Ako planétka, ktorá nemá svoj mesiac a nemá sa na koho dívať. Smútim! Smútim! Smútim!“ hovoril si Ďu, ktorý túžil po svojej Žu. Sedel a s podopretou bradou sa pozeral z okna na primrznutý svet. Bol do nej zaľúbený a tešil sa na svoj prvý bozk. Sníval o tom často. Nás, ľudí z planéty Zem, by jeho slová žiaľu zrejme rozosmiali. Totiž fialové bytosti z planétky Svetlontída mali hlas, ktorý sa podobal na ten po héliovom nádychu z balóna. Teda veselý, detský, tenučký. Šmolkovský.
Planétka Svetlontída sa nachádza zapotrošená ďaleko vo vesmírnych zákrutách. Dokonca zo Zeme na ňu ani nedovidieť. Ani najnovším superďalekohľadom! Má okolo seba kopu hviezd, ale veľa malých hviezdičiek sa nachádza aj na jej povrchu. Tam sa žije! Obyvatelia planétky, čiže Svetlíci, nepotrebujú k prežitiu toľko zbytočných vecí ako ľudia na Zemi. Okrem lásky a svetla z hviezd im nič viac netreba. Svetlo a láska im dodávajú životnú silu. Nabíjajú ich. Svetlíci zakladajú malé rodinky a bývajú v dutých kmeňoch veľkých tisícročných stromov. V každom majú na strope zavesenú malú hviezdičku, ktorá im posiela svetlo. A taká hviezda svieti aj tisíce rokov! Svetlontída je planétka oveľa chladnejšia ako Zem, no Svetlíkom zima vôbec nie je. Sú zvyknutí. A predstavte si, že im neprúdi v žilkách červená krv ako ľuďom, ale oni v nich majú sladučkú ľadovú dreň. Muž, čiže svetlinko, ju má malinovú, žena, čiže svetlinka, ju má jahodovú, a dieťa, svetlíča, zasa višňovú. A viete, ako svetlíča dospieva? Táto ich ľadová dreň sa v ňom zmení z višňovej na malinovú alebo jahodovú. Ste zvedaví, ako dôjde k zmene? Jednoducho! Keď chlapčenské svetlíča podrastie a zistí, že sa mu páči dievčenské svetlíča, stačí, ak sa do seba zaľúbia a dajú si bozk. Pri ňom sa im trocha zohreje srdiečko a začnú sa meniť.
„Smútim. Smútim. Smútim. Tá Žu je taká žiarivá, taká nádherná! Tak veľmi sa jej chcem páčiť! Čo mám ale urobiť? Som zúfalý! Smútim! Smútim! Smútim!“ opakoval pre seba šmólkovským hláskom Ďu. Do ich príbytku práve nahliadol jeho starý otec a započul vnúčikov žiaľ.
„A nad čím tak smútiš? Mne sa môžeš zdôveriť. Tak sem s tým!“ oslovil ho starký, ktorý mal už vyše tisíc rokov. Vo Svetlontíde považovali každého starého Svetlíka za múdreho, od ktorého sa majú mladí učiť. Starí svetlíci vedeli poradiť najlepšie. Ich tretím okom totiž videli hlboko do vnútra. Vedeli, čo si Svetlíča myslí, ako cíti, čo ho trápi a po čom túži.
„Ale nič, starý otec…“ vstal vnúčik Ďu a dal sa zametať podlahu.
„Ale ja viem, že niekto sa ti páči. Viem, že má krásne žiarivé vlásky a spevavý zamatový hlások. A viem aj to, že by si ju rád držal za ruku a počítal s ňou hviezdy na nebi,“ prekvapil ho starý otec a svetlíča zostalo zaskočené. O svojom tajomstve nikomu nehovorilo.
„Nó… Odhalil si ma! Myslíš si, že by som sa jej mohol páčiť? Mám nádej? Prosím! Prosím! Prosím!“ naliehalo svetlíča a starký, samozrejme, prikývol.
„Neboj sa! Poradím ti, ako by si si ju mohol získať,“ usmial sa a postrapatil ho po hlávke.
„Tak už! Rýchlo! Rýchlo! Rýchlo! Nenapínaj ma a poraď mi!“ vykríklo svetlíča a začalo okolo starého otca netrpezlivo poskakovať.
„Je to jednoduché, vnúčik môj! Ak ju máš naozaj rád, postačí z lásky nazbierať na zázračnej lúke kytičku z jahôd, ktoré sa podobajú srdiečku, a darovať jej ju. Jahody však musia byť ranné, lebo len vtedy majú v sebe čaro lásky,“ opísal mu s vážnou tvárou.
„Ale kde nájdem také jahody? O žiadnej podobnej lúke neviem,“ svetlíča opäť zosmutnelo.
„Nie je až tak vzdialená. Hneď na konci dediny, tam pri najstaršom strome, pôjdeš stále rovno a úzka cestička ťa k jahodovej lúke rýchlo privedie. Ale musíš vstať zavčasu, keď ešte všetci spia. Ešte skôr ako tvoji rodičia!“ prísne zdvihol prst starý otec.
„Čože? Čože? Čože? Ale veď aj ty sám vieš, že jedným z najväčších potešení pre nás svetlíčatá je spánok. A že ten zavčas ráno nám prináša najsladšie sny! Ešte som nepočul o svetlíčati, ktoré by vstalo skôr, ako mu skončia tieto sladké sny! A práve ja patrím medzi najväčších spachtošov!“ zachmúril sa Ďu.
„Spomeň si na tvoju vysnenú! Predstav si jej úsmev! Ak by si ju raz vďaka tej kytičke mohol držať za ruku a možno ju aj pobozkať, nepremohol by si sa a neodpustil si ten sladký spánok? Volá sa to obeta srdca. Ale nechám to na tebe, rozhodni sa sám,“ zakončil starý otec a pobral sa von.
Svetlíča zostalo smutné. Spomenulo si na sladučké sny a na to, aké ťažké je vstať čo i len o chvíľu skôr, nie to ešte tak zavčasu. Keď si však potom pomyslelo na jeho vytúženú Žu, bolo ešte smutnejšie. Nadišiel večer, svetlíča sa pobralo spať, ale predsa poprosilo vtáčika Skorovstaja, nech mu skoro ráno trikrát zapípa do uška. Obeta srdca môže byť krajšia ako lenivosť a pohodlnosť.
Vtáčik Skorovstaj ráno zobudil svetlíča a sprevádzal ho na ceste k jahodovej lúke. Tam Ďu nazbieral úchvatnú kytičku z ranných jahôd v tvare srdca. Dúfal, že sa to podarí.
„Lietam v siedmom nebi!“ zahlásila jeho vysnívaná, keď už v jednej ruke držala kytičku, za druhú zasa svojho zaľúbenca, a takto sa prechádzali spolu planétkou Svetlontída. Aj ona po ňom dlho tajne túžila. Schyľovalo sa im k prvému zázračnému bozku.
Ani netušili, že vďaka nim pribudne vo svete lásky. A vesmír bude opäť o niečo krajší.
(ilustrácie: Pauli Kuricová)
…niečo ďalšie príbehové na čítanie tu: O zelenej planéte
…alebo video s ezopovskou múdrosťou tu: Bájka o zajacovi a korytnačke
majte radostné dni! :)