(záhradný stolík s maľbou – Michal LumpArt Lunter)„Kde v zadku všetci ste? Ani jeden jediný na slovíčko?“ nahlas vyslovujúc myšlienky hneval sa Domino a nad tmavozelenými očami mu naskočilo pár čiarok. Mama ho občas podpichovala, že tam nosí čiarový kód. A že nech stále nevysedáva len pri internete, vraj z toho mu tak preskakuje. Aj naskakuje..
Pod oknom sa už vyhrievalo ďalšie voľné ráno. Bol slnečný júl, prázdniny a niektorí vysokoškoláci netušili, čo s časom. Napríklad tučný Domino. Keď sa ráno zobudil, doma nikoho nebolo. Jeho rodičia zavčasu cestovali za prácou do susedného mesta a vracali sa až neskoro popoludní. Bol jedináčik a korytnačku, ktorú chovali od jeho dvoch rokov, už za spoločnosť dávno nepovažoval. S kamarátmi z okolia postupne stratil kontakt. Ďakoval nadprirodzenosti za internet. Ten mu prihrával priateľov a vypĺňal väčšinu času. Četovanie, hranie online hier, filmy, hudba, sem-tam nejaké novinky z jeho obľúbenej parkety – počítačového programovania. Tieto prázdninové dni ho ale nesmierne nudili! Všetci kamaráti z internetu sa kamsi rozpŕchli. Na brigády, festivaly, dovolenky, výlety, turistiku, k známym, či len tak, voľakde do prírody. Ani pokecať, ani poriadne zadrviť hru, ani nič! Hneval sa. A nových sa mu hľadať nechcelo.
„Kde všetci v zadku ste? Nudím sa ako opustený pes!“ nervóznymi údermi tučných prstov do klávesnice vyslal status na sociálnu sieť a pustil si ďalší film. Akúsi sci-fi novinku. Cítil sa nesvoj, ako vlk, ktorému obliekli cudziu kožu.
Asi v polovici filmu si dal pauzu, zbehol do chladničky po studený džús a nazrel na internet, čo je nové. A niečo tam aj našiel.
„Ahoj Dominik. Všimla som si tvoj status. Už dávno mi napadlo, že ťa oslovím. Však bývame na tej istej ulici a už sa mi ani nezdravíš. Občas spomínam na časy, ako sme spolu vyrastali a hrali sa vonka. Vtedy nuda nehrozila. Pamätáš?“ písala jeho niekdajšia veľká kamarátka Alexandra. Ale to išlo o časy, keď boli malí a k šťastiu im stačilo to, aby sa hrali spolu na ulici. Teraz, i keď boli cez sociálnu sieť prepojení, ju ignoroval, keďže bola slušným dievčaťom, ktoré rodičom vo všetkom pomáha a každú nedeľu sedí pokorne v kostole. Rozhodol sa, že jej neodpíše ani slovo. Vrátil sa k pozeraniu filmu.
„Shit!“ zhrozil sa, keď si uvedomil, že katastrofa, ktorá sa prihodila hlavným postavám, hrozí aj jemu. Vo filme išlo o dvadsiate druhé storočie, no v podstate problém bol ten istý. Ľudia sa sebe navzájom odcudzili natoľko, že život si užívali prevažne s virtualitou, ktorá im ponúkala všetko dokonale podľa ich predstáv. Nemuseli sa ani pohnúť z izby a pritom mohli precestovať svet, vytvoriť si pomocou fantázie a virtuality akýchkoľvek priateľov, nepriateľov, rodinu či sexuálne objekty.
„Ahoj…“ odhodlal sa Dominik na komunikáciu s Alexandrou, a to po dlhých chvíľach mlčanlivého pozerania sa z okna a uvažovania nad sebou.
Písali si dlho. Dohodli sa, že večer sa stretnú a zájdu kamsi. Podarilo sa im vypátrať a osloviť aj tretieho nezvestného z ich niekdajšej kamarátskej trojice. Večer už sedeli ako znovuobjavení pri kofole a smiali sa na tom, ako sa v útlom detstve stretávali na dvore u Alexandry a hrali rôzne hry pri detskom stolíku, na ktorom bola namaľovaná rozprávka o krtkovi. Dominik musel uznať, že virtuálna komunikácia nikdy nenahradí obyčajné stretnutie človeka tvárou v tvár. Nenahradí objatie, pohladenie, podanie rúk či pohľad do očí. Nenahradí ich, ale môže im napomôcť nájsť sa.
(záhradný stolík s maľbou – Michal LumpArt Lunter)
pozrite si aj niečo ďalšie:
poviedka Väzenie pre samoodsúdených
video Múdre slová z (britských) ostrovov
úvaha Slová sú kľúčom, ktorý odomyká ľudské vnútro
prajem Vám radostné dni a čo najmenej virtuality v nich :)