(foto: autor)„Ešte vydrž, dušička moja! Bez tréningu a pevnej vôle to len tak niekam nedotiahneš!“ zdôraznila stará žena a zapozerala sa na čiernobiele fotografie na starom bielizníku. Zlatovlasé dievča s malými vrkočmi zložilo ruky z klavíra a otočilo sa.
„Dobre, ale dajme si malú prestávku! Som smädná… A zatiaľ mi porozprávaj niečo o tvojej mladosti. Ocko mi hovoril, že vraj si stretla aj toho slávneho Smetanu! To naozaj? Či si zo mňa znova uťahoval?“ malá zlatovláska s veľkými zelenými očami sa zadívala na šedivé vlasy jej starej mamy. Tá sa kvôli pohľadu na čiernobiele obrázky života ešte na chvíľu stratila v minulosti, ale potom jej už všetko po poriadku vykreslila.
„Nie, neuťahoval si z teba, Adelka. Vieš, keď som bola mladá, rodičia mi umreli a nikoho som tu na Slovensku nemala. Preto ma na pár rokov zavialo do Prahy. Ku strýkovi. Nebol bohatý, aj preto som pracovala ako slúžka. Upratovala som a starala sa o deti v bohatej rodine. Často sa pán so svojimi hosťami rozprával práve o Smetanovi. Mali ho v úcte. Slávny hudobný velikán predstavoval v tom čase v Prahe známu osobnosť, proti ktorej mnohí zo závisti zbrojili. Intrigami a podlými počinmi mu sťažovali jeho umeleckú cestu. Mal to naozaj ťažké, a napriek tomu stvoril nesmrteľné diela. Však ich sama poznáš a obdivuješ…“ na moment prerušila svoje rozprávanie a pohľadom zablúdila na rokmi opotrebovaný klavír, potom na svoju vnučku.
„Zaujímavé! No ale ako to bolo s tým stretkom s ním?“ vrátila ju späť dievčinka. Rozprávanie starkej ju strhlo a pripomenulo pútavé príbehy ich pani učiteľky.
„Keď som mala voľno, rada som zašla k Vltave. Tam som sa prechádzala a obdivovala okolie. Smetanu to tam tiež ťahalo. Chodieval k Vltave pravidelne a sám. Vraj tak rád tvoril. Ľudia ho poznali, zdvorilo ho pozdravovali a šepkali si o ňom. Mala som len ledva sedemnásť a on už po päťdesiatke, keď som sa raz počas voľna smutná zastavila na Karlovom moste a odtiaľ pozerala do Vltavy. Trápilo ma, že môj veľký sen sa asi nikdy neuskutoční. Túžila som pestovať kvety a mať aspoň maličké kvetinárstvo. Lenže po smrti rodičov sa zo mňa stala len slúžka. Obyčajná slúžka… Bez peňazí, bez budúcnosti…“ na chvíľu prestala rozprávať a znova sa stratila v spomienke. Dievčatko ju ale podrmaním za ruku stiahlo späť ku nej, aby v rozprávaní pokračovala.
„No a ako som tam hľadela zamyslená na mohutnú rieku, prešiel poza mňa. Tiež vážny a zamyslený. Vedela som, že ho ťaží všetko to nepriateľské zbrojenie jeho neprajníkov. Bolo toho na jedného človeka veľa. Aj zdravie mal podlomené… Obzerala som sa za ním, ako pokojne kráča, hľadí na rieku a nad čímsi uvažuje. Možno nad novou hudbou o českom národe, ktorá prežije a bude pozdvihovať ľudí aj v budúcnosti. A potom mu spadla ceruza. Začínal mať problémy so sluchom, teda vôbec si to nevšimol. Podišla som, zdvihla ceruzu, chvíľu váhala, či je to správne, ísť za cudzím mužom a osloviť ho… Napokon po dobehnutí ho som mu ju podala do ruky. Na vážnu tvár mu naskočil úsmev. Poďakoval a spýtal sa ma, prečo som tam stála taká smutná. Zaskočil ma tým. Cítila som sa vždy taká prehliadaná. Od hanby a trémy sa mi triasli kolená, možno aj preto som sa mu priznala, že za posledné obdobie sa môj život zmenil a zdá sa, že sa mi nesplní vytúžený sen. Prikývol, pozrel na mňa, na most, na šíru Vltavu a vyslovil jednoduché slová, za ktoré mu podnes ďakujem,“ šedivá žena opäť stíchla, aby sa uistila, či ju dievča počúva. Tá mala uši napäté a netrpezlivo čakala na záver krátkeho rozprávania.
„A čo ti ten Smetana povedal?“ opýtala sa zlatovláska a na starkú upierala oči ako veriaci na sochu Panenky Márie. Stará mama bola teraz zahľadená na novšiu fotografiu, na ktorej spolu so známymi a najbližšou rodinou stoja pred kvetinárstvom. Teda na jej veľký sen, ktorý sa naplnil.
„Dúfať! Dúfať v zmenu a byť v trpezlivosti usilovná! Prekážky boli, sú a aj budú…“ citovala Smetanu a oči sa jej zaleskli.
(foto: autor)
(ilustrácia poviedky: Pavel Huszár)