(foto: Miro Trimay)Vaňa plná detstva – na jednej strane ja, na druhej mladšia sestra, a penová prikrývka na nás. Ráno do škôlky a z nej domov. Večerníček a spať. Svet bublinka. Alebo tie chvíle neskôr, keď… Sedím na slnečnom námestí pod Urpínom. S kamarátmi pri chladenom a pozeráme navôkol, na ten svet plný „prkeníc“, ako ich voláme – krásne dámy v letnom strihu. Strihá aj nám. Bublinky stúpajú hore pohárom, z ktorého zlatý mok splachuje roky mladosti. Svet bublinka… Čo viac si priať?
Nedávno som pracovne navštívil uznávaného umelca Mariána Mikloša, maliara a sochára. Mali sme sa rozprávať, a tak ako miesto stretnutia navrhol svoj ateliér. I tak by v ňom bol – ako už bežne v tom čase. Podchvíľou som najprv blúdil a pýtal sa pri iných šestkách, kým som natrafil na tú jeho. Už ma vyzeral na rázcestí. Zaparkoval som a potom ma už viedol… Do svojho sveta. Starší domček, kam chodieva tvoriť. Bublina, do ktorej sa uzatvára, keď potrebuje zhmotniť jeho motto: Vita brevi, art longa (Život je krátky, ale umenie trvá). Hranice sa uzatvorili bránou, za nimi plynul iný čas – čas, ktorý sa nemeria len suchým tikotom hodín, ale tykaním si s nekonečnom. Krajina srdca, v ktorej peniaze nemajú hodnotu, lebo sa hovorí o umení. Krajina slov, ktoré nepočuť, ale čítaš ich z plátna a rýmy badáš v ťahoch štetcom. Taká krásna bublina, ktorú vie závidieť len ten, čo hľadí do večnosti.
Nie je to tak dávno, ako som sa podobne ocitol pri osobnosti z iného súdka. Folklórny spevák Ján Ambróz ma prijal u seba na samote. V rozprávkovej chalúpke, kde si ďaleko od mesta nažíva s pani jeho srdca. A kde tiež tvorí… To už o ňom mnohí netušia. Že okrem spevu má nemalé zaľúbenie v drevorezbe. Pod jeho rukami sa rodia nádherné veci. Tiež má svoju kôlničku, presne ako ten Emil v severskej rozprávke môjho detstva. V tejto dielničke vie stráviť hodiny. Hovorí mi, že neraz mu deň ujde, ani nevie ako – iba čo žena na neho zavolá, aby sa šiel naobedovať či navečerať. Aby sa už jednoducho vrátil späť… Hodiny a hodiny s dlátom v ruke, s vôňou dreva navôkol a stružlinami pod sebou. V bubline, ktorú vie závidieť len ten, čo hľadí do večnosti.
Sem-tam, keď sa dá, sa strácam a snažím sa nebyť… Nebyť tu a teraz pre niekoho, nebyť na telefóne, nebyť pripojený, nebyť k dispozícii. Strácam sa vtedy z reality a opúšťam pozemskosť. Rozväzujem vnútorné krídla a odlietam. Do svojej bubliny. V nej vyťahujem paletu písmen a maľujem obrazy. Vyťahujem dláta zo slov a tepem nimi vety. Zvonka som neprítomný, a vôbec sa za to nehanbím. Sem-tam cez tie okná básnických obrazov hľadím do večnosti. Som ako bábo, čo si žije svoj svet v mamkinom brušku – vo svojom nekonečne. Iba si tak kope svoje. Vtedy mi býva krásne. Svet bublinka… Veď – čo viac si priať?
Dozbublinkovania!
(foto: Miro Trimay)