(Foto: autor)Naše vykanie prerýva tikanie starých kukučkových hodín v izbe. Na návštevu starej pani Elenky som sa tešil. Spoznali sme sa už cez Deň otvorených dverí u nás v práci, kam prišla v sprievode kamaráta. Sama by netrafila. Nie že by Bystrica bola priveľké mesto, to vôbec nie. Ale pani Elenka je nevidiaca. Teda vidí, ale inak…
Patrí medzi ojedinelých ľudí, ktorým dôverujete od ich prvých slov. Aj preto, že z nich cítite čosi úprimné, pokojné a ľudské. Človečina z nej priam rozvoniava. Milo sa poteší, keď ma víta v jej príbytku v domove dôchodcov. Izbietka útulná, všetko v nej má svoje miesto. A i keď je nevidiaca, poriadok musí byť. Na stenách svätí, ktorí ju chránia, na posteli rozštrikovaná práca, ktorú na chvíľu nechá, aby sa mi mohla venovať. Vypína rádio a vysvetľuje mi, aké literárne dielo práve počúvala. Miluje ich – prerozprávané príbehy, knihy, texty, ktoré ktosi načítal aj pre nich – nevidiacich. Literárne príbehy jej ponúkajú výhľad do všelijakých končín, krajín, krás a ľudí. Zopár diel a autorov pripomenie. Rozprávame sa. Dozvedám sa pomedzi riadky viac. Veľkým plusom sa jej stala výrečnosť. Aj ma na ňu upozorní. Ale hovorí jej to naozaj výborne. I keď v práci ju spočiatku viacerí podceňovali. Potom to všetkým natrela a ukázala aj nevercom, že aj keď má svoje postihnutie, prácu si vie vykonať ukážkovo a svedomite. Bola telefonistkou. Ale to sú už dávne spomienky…
Neskôr s ňou nahrávam rozhovor a mimo mikrofón mi rozpráva aj o najhorších momentoch. Napríklad ako po nádejnej operácii zhasla aj jej posledná nádej. Prebudila sa vtedy a netušila, či je deň, či je noc, a čo sa stalo s jej očami. Odvtedy už nevidela ani svetlo. Už nemohla rozpoznávať obrysy. Prestala definitívne vidieť.
Navonok je nevidiaca, ale na druhej strane je vidiaca hlboko. Sedíte pred ženou, o ktorej viete, že nevidí, a predsa máte pocit, že sa na Vás cez čierne okuliare pozerá a vidí do Vás hlbšie ako drvivá väčšina okolia.
Pýtam sa jej aj na Vianoce a návštevy. Chodieva vraj spolu s kamarátom ku známej, ktorá je tiež nevidiaca. Takto spoločne prežívajú sviatočný čas. Najkrajšou sa pre ňu stáva prítomnosť jedného pre druhého. Obdarúvajú sa len tak skromne. Nejde predsa o darčeky. A vlastne ani nemajú na to, aby rozhadzovali. Ich rozmery sú v iných hodnotách. Pani Elenke je ľúto, ako sa v súčasnosti podstata vytráca, ako ľuďom uniká to najdôležitejšie. Nepáči sa jej, že sa rozmáha konzum. Že cez Vianoce, sviatky pokoja, prevláda nepokoj a ľudia sa za niečím stále akosi viac naháňajú. Nevidiaca, čo vidí viac ako mnohí vidiaci.
Zdá sa mi, že čím viac dnes ľudia pozerajú, tým menej vidia – či už do televízora, či už vôkol seba, do ľudí, či už do seba… Už len pohľad na komerčnosť každoročných Vianoc, na ošúchanie vzácnych melódií a symbolov, na prehnané prezdobenie, na obžerstvo a prehnané zaostrenie na darčeky… A podstata? Vytráca sa, ako povedala aj pani Elenka. Veľa detí ani netuší, prečo sa slávia Vianoce. Zaujímajú ich len darčeky. Možno keby boli nevidiace, videli by viac…
Rozhliadam sa izbou, pristavím sa aj pri okne a hľadím do diaľky. Nádherné kopce v pozadí! Vydýchnem nahlas čosi o prekrásnom pohľade z jej okna. Pani Elenka poznamená, že viacero ľudí už označilo výhľad z jej okna za najkrajší zo všetkých v budove.
Na záver ma vyprevadila vľúdnymi slovami, ktoré zakončila jednoduchým Dovidenia. Veru, nevidiaca pani Elenka sa so mnou lúči bežným pozdravom. A v podstate triafa presne – vidieť sa uvidíme, ale inak…
„Dobre vidíme iba srdcom, to najdôležitejšie je očiam neviditeľné.“ (Exupéry)
(Foto: autor)