(foto: Miro Trimay)„Prsia!“ zaželal si plavovlasý Peter a pohľadom prebehol po prednostiach čašníčky Katky, ktorá pochopila, že pravidelný hosť tým myslí Menu číslo 1. Bola na neho zvyknutá.
„Len pozor na tie tvoje vtipné narážky, Peter! Zajtra máme mať v ponuke aj španielske vtáčky. Tak aby jeden z nich nebol slovenský,“ žmurkla na neho Katka a už aj sa pobrala po polievky.
„Žerie ma! Darmo, so ženami to viem,“ dodal ako vždy neskromne tridsiatnik Peter a svoju pozornosť zameral na najtichšieho zo štvorice kolegov, ktorí sa ako obvykle vybrali na obed do obľúbenej reštaurácie.
„Karči, už sa musíš aj ty osmeliť! A nebyť len taký medový! To sa dnes už nenosí! Dnes to chcú ženy natvrdo, priamo a bez okolkov. Chápeš?“ Peter pozrel na Karola ako prísny učiteľ na plachého žiaka. Karol poslušne prikývol, akoby mu nič iné ani nezostávalo. Bol pri stole síce najstarší, ale ako starý mládenec a tak trocha osamelý bežec mal so ženami najmenej skúseností.
„Á, mušličková! Katka, ty mi čítaš myšlienky! O mušličkách snívam celý deň!“ zareagoval nadšený Peter, keď pred nich čašníčka položila francúzsku polievku s cestovinovými mušličkami.
„Peter, tie tvoje dvojzmysly sa raz ocitnú v nejakej poviedke,“ poznamenala a pobrala sa k ďalšiemu stolu.
„Karči, jednoducho musíš po niektorej vyštartovať. A povedať jej to bez okolkov! Dnes už nie je doba rytierov! Tá odišla s Donom Chichotom po boji s veternými mlynmi. Takže prestaň sa okúňať a ukáž, že je v tebe divoch!“ direktívne zakončil Peter a Karol mal opäť hlavu plnú otáznikov. Peter, ktorý mal už tri roky vážnu známosť, ho totiž vždy vyprovokoval. Uvažoval teda, ako udrieť. Ako sa ukázať, ako ohúriť. Petra v tomto vnímal ako veľkého učiteľa, keďže na vlastné oči videl, že jeho praktiky fungujú.
„Veď s čašníčkou Katkou si už aj tyká! A čo všetko si k nej dovolí! Tie narážky! Tie dvojzmysly!“ Rozmýšľal vnútri Karol. „Čo ak dnes je správny deň, ktorý mi zmení život? Čo ak postačí prekročiť svoj tieň a nájsť odvahu? Čo ak práve dnes má šťastie službu na mojej hlave a sedí tam ako pripečené?“ Tieto myšlienky ho zamestnávali aj cestou z obeda do práce. Pôsobil, že postranne počúva rozhovor kolegov, ale on si už pripravoval tajný plán.
„Z práce tentoraz odišiel podstatne skôr. Šiel domov, dal si oblek, oholil sa, poriadne navoňal a vyrazil… Cestou kúpil kyticu kvetov a zanedlho opäť sedel v obľúbenej reštaurácii. Dobrým znamením pre neho bolo, že ho prišla obslúžiť práve čašníčka Monika, tichšia a uzavretejšia než Katka. O Monike sníval už dosť dlho. Teda keď prišla k jeho stolu a opýtala sa to staré známe „Čo si dáte?“, Karči už nezaváhal, nabral odvahu a vyslovil želanie.
„Máte božské prsia, ale teraz mám chuť na váš bozk!“ vypadli slová z Karola, ako keby mu ich z úst vytlačil niekto iný.
Monika zostala ako zaseknutá. Aj ona vnímala partiu kolegov, ktorí k nim pravidelne chodievajú a s nimi, čašníčkami, prehodia aj dve-tri slová navyše. Ale tohto vnímala ako tichého, slušného a tak trocha introvertného. Doposiaľ sa jej celkom páčil. No slová, ktoré vyslovil, ju zaskočili. Keďže pochádzala z dediny, nezdržala sa a Karčimu jednu vypálila.
V reštaurácii momentálne nikto nesedel, hrala príjemná pomalá hudba, čiže plesnutie po líci nikto z ostatnej obsluhy nezachytil. Monika sa vzápätí na päte zvrtla a chcela vyštartovať po kuchára, nech Karola vyhodí. No vtom jej to celé došlo. Všetky tie narážky ich najvýrečnejšieho kolegu Petra, tie dvojzmysly o mušličkách, panenkách a bozkoch.
„Ako ste to mysleli?“ vrátila sa o čosi pokojnejšia, pričom Karči tam sedel ako obarený s červenou tvárou, na ktorej mu rozkvital odtlačok dlane.
„Viete… Chodíme sem pravidelne na obed. A keď vidím, ako ten môj kolega Peter komunikuje s vašou Katkou, ako to so ženami vie, pričom ma vždy podpichuje, aby som sa už aj ja osmelil… Tak som si povedal, že už naozaj musím. Už mám svoje roky a túžim po partnerke. Ale nikdy neviem, ako ženu osloviť. Tak som sa inšpiroval Petrom. Robievate tu skvelé kuracie alebo morčacie prsia, preto som vás za ne pochválil. A že by som si s vami dal ten váš nealkoholický miešaný nápoj s názvom bozk…“
(foto: Miro Trimay)