„Rád by som im na tú harmoniku zahral ja, ale mám smútok…“ dopovie sedemdesiatnik a spoza slnečných okuliarov sa mu dolu lícom nenápadne spustia slzy. V tomto roku do večnosti vyprevadil milovanú dcéru. Predčasnú bodku za životom dala nepozvaná rakovina. Ospravedlňuje sa, že žiaľ mu sťahuje hrdlo aj slová. No pochopiteľne… Ako však podotýka, takéto stretnutia mu pomáhajú k úsmevu, k dobrej nálade a k odpútaniu sa od hlbokého zármutku.
Stojíme pri veľkom altánku, spod ktorého do okolia prúdi vôňa dobrôt, vína, ale tiež spev seniorov, ktorí sa v slnečný deň stretli, aby si zanôtili, čo-to opiekli, poguľášovali, porozprávali sa, vymietli spomienky a postupne s príklonom dňa k noci sa pobrali domov. Tu si uvedomujem, aký význam majú spoločné chvíle ľudí, ktorí sa vedia zladiť na jednu nôtu. Samozrejme, nemyslím len na tú hudobnú. Napokon vyrážam preč z lazu Podskalka pri dedinke Sása a do úvahy vyrážajú aj moje myšlienky. Na jazyku sa mi rozplýva chuť cesnakových poddymníkov, ktoré pripravili staré ruky ktorejsi z vľúdnych ženušiek.
„Mne tieto momenty pomáhajú, lebo sa upokojím,“ odpovedá mi fúzatý päťdesiatnik a zahľadí sa na súťažiacich, ktorí v dobrej nálade triafajú loptičky do úst, čiže do prázdneho otvoru veľkej vymodelovanej ryby. Kedysi mal vážne problémy so psychickým zdravím. Ale to už je o týždeň staršia chvíľa, keď som navštívil úplne iný slovenský región a inú skupinu ľudí. Stojíme totiž na Kysuciach pri Neslušskom rybníku a tradičné podujatie má napriek podmrakovému počasiu dobre rozohranú partiu. Súčasťou sympatickej súťaže sú aj rybárske vtipy. Jedna z najstarších prítomných, ktorá za prezentovaný vtip zožala najväčší potlesk, mi prezradí, že humor a piesne patria k dôležitým prísadám do jej každého dňa. Ale základom sú ľudia, s ktorými si rozumie. To, čo dlho viselo v oblakoch, sa razom spúšťa na zem. A tak sa kade-tade skrývame. Škrt cez plány? Vôbec nie. Ani lejak neuberá na výbornej atmosfére. Čas čakania vypĺňame pochutnaním si na tradičných domácich kapustníkoch. Jedlo vie tiež spájať. Ale základom… Základom sú samotní ľudia.
V letný čas sme sa s manželkou a synom zastavili na dvoch umeleckých stretnutiach v Banskej Bystrici. Jedno sa konalo na námestí pod taktovkou domáceho básnika, druhé v očarujúcom prostredí u známej maliarky, v obrazoch ktorej domy tancujú. Stretli sa tam priatelia či priaznivci z poľa umenia a niektorí dali zo svojej tvorby ochutnať aj ostatným. S mnohými sa vidíme ozaj sporadicky. Jedinečná atmosféra podobne líznutých sa dala krájať. Človek tu pozabúda na všednú realitu, na starosti, na čas a život na okamih prežíva inak. Tak sviatočne.
Často sa presviedčam – či už ako pozorovateľ, či už ako súčasť komunity – o tom, že bezčasovosť a stretnutia ľudí z podobnej vlnovej podčiarkujú naše dni zmyslom a radosťou. Potom sa život opäť rozkotúľa, potom je opäť nezastaviteľný a pretkaný rutinou. I keď aj tá vie byť svojím spôsobom krásna. No tie momenty s podobne líznutými, tie v nás cez spomienky rozkvitajú neraz aj po rokoch.
(foto: Miroslav Trimay)