(foto: Miro Trimay)„Aspoň nemám čas myslieť na hlúposti,“ reagoval Peťo, keď sme sa po náhodnom stretnutí v hypermarkete lúčili a ja som poznamenal, že má opäť natrieskaný program. Aj teraz bol v režime Rýchlo a zbesilo, ale zároveň Pokojne a spokojne. Pred pár mesiacmi sa však ocital v úplne inom stave. Mal svoje trápenia, až také, že mu hlavou neraz preblysla myšlienka násilného ukončenia života. A myšlienky majú silu, najmä ak vnútri chýba svetlo.
Naše ceznákupné stretnutie bolo kratučké, ale ešte dlho som tohto priateľa stretal vo vnútorných úvahách. Peťo sa venuje predovšetkým práci so zvukom. Poznamenal teda, ako bol ráno pripraviť ozvučenie na svadbe v neďalekej obci, ako práve ide z iného miesta, pričom ešte podotkol na ďalšie plány. Bola sobota a mal v práci voľno. Oficiálne zamestnanie však pre neho nie je jediná práca. A to sa usiluje byť čo najčastejšie aj so svojimi chlapcami.
Dnes má, zdá sa, v myšlienkach jasnejšie. No prednedávnom… Prednedávnom nosieval v sebe zamračenú oblohu. A zúfalé myšlienky vedú často k zúfalým činom. Viacerí ľudia z jeho okolia sa usilovali strhnúť ho pozitívnejším smerom, no nedarilo sa im to. Možno na chvíľu… Ale vždy ho to napokon točilo späť. Nejeden človek by mu rád pomohol, ale akosi to nešlo. Je povaha neoblomná až tvrdohlavá. Až raz… Predsa len sa to komusi z jeho známych podarilo. Zrazu som badal, že Peter častejšie spomína Boha. Že sa jeho myšlienky točia okolo nádeje, okolo viery, okolo dúfania v lepšie. Čiže bolo to niečo neporovnateľné s tým, čo z neho vyžarovalo predtým. Išlo o rozdiel ako medzi izbou, v ktorej chýba svetlo a medzi tou, ktorá žiari. Teda myšlienky, v ktorých dominuje slnko, v porovnaní s myšlienkami, ktorým vládne hmla či tma.
Neviem, ako bude na tom zajtra, o týždeň či o rok. Možno ho to prestane baviť a nechá sa strhnúť k pesimizmu a beznádeji. Ktovie… Verím ale, že teraz má myšlienky nastavené správne. Verí v dobré zajtrajšky. A stále sa zamestnáva niečím, či už prácou, pomocou iným, chvíľami so svojimi chlapcami… Pri pive v krčme ho nenájdete, ani s cigaretou pred televízorom. Televízor vlastne ani nemá. Keď mu zvyšuje čas, venuje ho radšej komusi, kto potrebuje pomoc. Rád sa obetuje.
V podstate nejde o to, akú vieru prijal, či patrí do nejakej cirkvi, hnutia či organizácie. Ani to nerieši. Vôbec o to nejde… Ani o „druh“ prozreteľnosti, ku ktorej sa utieka. Či je to Boh, taký či onaký, či je to príroda, vesmír, energia… Peťo uveril v čosi viac, čo nás presahuje a je schopné nám pomôcť. A táto sila zároveň robí zázraky. Pre niekoho sú to len rozprávky, pre iného všedná realita, bez ktorej nemožno žiť plnohodnotne. Páči sa mi myšlienka, že veriaci vidí farebne a iba ťažko opíše krásu farieb tomu, ktorý vidí len čierno-bielo. Držím palce všetkým, ktorí našli vieru, ktorou neubližujú iným, ale ktorá im dáva nádej a poháňa nielen ich život. Nech je teda viac svetla v nás aj medzi nami…
(foto: Miro Trimay)