(foto: Miro Trimay)„Keby si bol pekár, tak ti poviem, že toto tu je najlepší chlieb, aký som kedy jedol. Ale keďže ide o miešačku a betón, tak ti patrí pochvala, že je to jeden z najlepších matrošov, s akým som kedy robil. A to už mám za sebou kadejaké stavby. Inak, ja som Roman a tak trochu to tu šéfujem,“ povedal chudý vysoký chlapík v montérkach, ktoré si pamätali azda ešte starý režim, a podal nižšiemu tmavšiemu mužovi špinavú ruku.
„Ja som Jožo. Ďakujem. Robím, čo môžem. Je to pre deti, tak treba,“ odvetil sucho s pokusom o krátky úsmev, pričom len na chvíľu zdvihol oči od miešačky, očistil ju od jesenného lístia a sklonil sa po vedro, aby do miešania dolial trocha vody.
„Mĺkvy ako nočný park, ale maká ako drak. Takých keby bolo viac, išlo by to tu jedna radosť!“ nadhodil Roman, keď sa vrátil k betónovaniu medzi svoju skupinu chlapov brigádnikov. Zišli sa z celého sídliska, aby pre deti obnovili staré zanedbané detské ihrisko.
„A toho drobného chlapčeka hentam si si všimol?“ opýtal sa Peter, upravený tridsiatnik s kučeravými vlasmi a v čistom športovom oblečení, ktorý skôr zavadzal, než bol užitočný.
„Tamtoho? Vôbec. Mal by som?“ opýtal sa Roman a zaostril na rozkošného sotva trojročného chlapčeka, ktorý poslušne sedel pár metrov od miešačky a zvedavo pozoroval stavebný ruch.
„Tak to je jeho syn! Všimni si, že ho nespustí z oči! Na to, že je chlap, je fakt starostlivý,“ vyslovil Peter a mal opäť dôvod chvíľu nič nerobiť. Lebo keď rozprával, nevedel pracovať. Nuž a väčšinou mu ústa išli minimálne ako tá miešačka.
„Ten chlapček? Veď je biely… A on je tmavý. Potom musí mať peknú bielu ženu!“ zamyslel sa Roman pomedzi betónovanie a sem-tam sa nenápadne pozrel na šikovného Joža.
„Tiež si myslím, že musí mať peknú ženu. Ale ako sa to dá, veď tento cigánik je nižší, tmavý a podľa nápisu na montérkach to vyzerá, že robí kdesi v stavebnej firme, nie v manažérskom kresle, ktoré by mu hodilo plat, na ktorý skočí každá fiflena,“ nadhodil opäť nič nerobiaci Peter a v duchu Jožovi ako slobodný mládenec s privysokými nárokmi na ženu trocha závidel.
„Možno má veľkého bumbáca!“ dodal Miro, ktorý ich počúval, a cez kostrbatý smiech ukázal zbierku svojich pokazených zubov. „A možno toho malého len ktorejsi beloške urobil a ona mu ho pribalila nastálo!“
„Možno, možno… Ale robotu má čistú a kvalitnú. To sa musí nechať! Ten, čo miešal pred ním, to bol len taký trtko. Tento, odkedy prišiel a vymenil ho, sa nezastavil a stíha sa ešte aj o malého starať,“ zastal sa tmavého pracanta šéf brigády Roman.
„Keby len o toho malého, ale tamtie dve staršie deti, čo lezú po stromoch, to sú tiež jeho!“ povedal šesťdesiatnik Miro a hlavou naznačil smer, ktorým sa mali pozrieť aj Roman s Petrom.
„To nemyslíš vážne!“ vyslovil Peter.
„Chlapec môže mať nejakých 7, dievča azda aj 10. A vlastne sem-tam ich stretám, ako s nimi chodí zo školy. Ale poznáme sa len z videnia,“ dodal Miro.
„Tak to si kamarát naložil! A ktovie, či sú jeho… Možno malý hej a dve staršie prijal so ženou,“ uvažoval nahlas Roman.
„Isto sú jeho! Keď ich uvidíš bližšie, zistíš, že sa na neho dosť podobajú, aj keď sú všetky biele,“ tvrdil presvedčivo Miro.
„Žena mu isto rada dá. Ale asi to bude riadna sekera, keď ho vyhnala s tromi deťmi na brigádu!“ zasmial sa škodoradostne Peter.
„Ale tak stíha… Pozri sa, teraz dáva malému čaj z termosky, napráva mu oblečenie, nech neprechladne… A stíha aj miešačku a nalievanie fúrikov. Keď mu žena aj dá, zaslúži si,“ opäť sa neznámeho Joža zastal Roman a chlapi sa rozosmiali.
„Podľa mňa ich všetkých vyprášila von, aby mohla navariť. Veď je sobota a chce mať aj ona trocha pokoja. Tri deti, to jej musia celý týždeň píliť nervy!“ prihodil pár slov tentoraz Miro a úsmevom opäť poodkryl bezzubú medzeru v ústach.
„Stavím sa, že prášia každý deň iba taký fukot! Títo tmavší sú v posteli určite energickí a idú zo žien vytriasť dušu!“ nadhodil opäť závistlivý Peter a oprášil si beztak čisté športové tepláky.
„Dá mu aj dnes večer! Veď ak sa z okna na nich pozerá a popri varení obedu či upratovaní ich kontroluje, vidí, že sa ten chlap ozaj snaží. Aj keď sa mi zdá, že je nejaký vážny,“ utrúsil popri vylievaní betónu z fúrika Roman.
„A čuduješ sa? Tebe by bolo do smiechu? Ideš na brigádu, makáš ako šrób, o deti sa popri tom musíš starať a ktovie, či ťa doma čaká obed. Veď tá jeho žena môže byť nejakou alkoholičkou, čo sa o domácnosť nestará,“ zamyslel sa nahlas Miro.
„To je pravda… Možno preto ich má všetky tri vonku. Aspoň jemu na nich záleží. Ale oni tu nebývajú asi dlho, lebo doteraz som si ich nevšimol. A to tu bývam vyše 30 rokov,“ dodal šéfbrigádnik Roman a pohľadom opäť nenápadne smeroval k miešačke.
„Dá mu… Aj keby bola alkoholička. Aj tie chcú…“ zahľadel sa na malého chlapčeka ničnerobiaci Peter a v mysli uvažoval, ako to asi v tej neznámej rodine môže byť.
„Chlapi, pozrite sa, už ide moja stará! Pochopila, čo nám tu chýba. Tej sa opýtame. Klebetná je, veľa sa dozvie,“ zasmial sa Miro a už aj si dával dole rukavice.
„Ojój, výslužka sa blíži!“ potešil sa Roman a už sa zalizoval, keď zbadal, že Mirova žena nesie fľašu tvrdého a malý štamperlík.
„Dajme si pauzu, páni. Zvedavý som. Možno vie aj o tom, či nečakajú štvrté dieťa a kvôli tomu je žena doma,“ povedal Peter a už aj si oprašoval ruky, ktoré mal beztak čisté.
„Chlapci, ako pekne vám to ide! Šikovných pomocníkov máte, ako pozerám,“ už z diaľky k nim dolieha hlas Mirovej ženy.
„Ale hej, Marka, šikovní sú. Však ako susedia si vieme pomôcť a pre tie deťúrence niečo urobiť. Ale nože nám polej a niečo sa ťa chceme opýtať,“ privítal ju Roman.
„Len sa pýtajte. Veď viete, že čo neviem, to je len otázka času, kým to zistím,“ vyslovila Marka a zasmiala sa.
„Tamtoho cigánika poznáš? Šikovný je a ešte sa aj o tri deti stíha starať,“ opýtal sa potichu Miro a nenápadne sa zapozeral k miešačke.
„Poznám, poznám… Nebývajú tu dlho, ale viem o nich,“ nestihla dokončiť a už sa nadšene zapojil Peter.
„No vidíte! A teraz sa dozvieme pravdu! Však má ženu a prášia iba taký fukot? Sme tak hádali, že ako to u nich doma asi je, keď ho žena s tromi deťmi vyhnala von na brigádu. Ale isto mu dnes večer dá!“ vypľul zo seba zvedavý Peter a netrpezlivo čakal na rozuzlenie.
„Nedá mu,“ sucho reagovala Marka a dala sa už bez úsmevu nalievať chlapom.
„Nedá? Za toľkú starostlivosť? Ale prosím ťa! Dá!“ nedal sa Miro.
„Ale nedá,“ zopakovala žena.
„Má tesne pred pôrodom! Alebo mu ušla za iným?“ nadhodil Roman.
„Nedá. Možno by aj rada, veď je to správny chlap, ale…“ Marke nebolo do reči, lebo i keď bola klebetná, bola aj citlivá.
„Ale čo? Veď už nás toľko netoto!“ súril ju jej muž.
„Nedá, lebo…“ Marka sa nadýchla, pozerala sa k miešačke, na malého chlapčeka, na chlapov, utrela si slzu a dodala. „Lebo minulý rok im ju vzala rakovina.“
(foto: Miro Trimay)