(foto: Miro Trimay)Predstavte si jeden zo základných vyučovacích predmetov základnej či strednej školy, ktorý by mal názov Svedomie, prípadne Náuka o svedomí. Či už by mladý človek plánoval byť automechanikom, učiteľom, lekárom, záhradníkom, robotníkom, prípadne ak by bol hoci aj bez vízie budúcnosti, absolvovanie Svedomia ako predmetu by mu otváralo nové cesty a mohol by kráčať životnými chodníčkami priamočiarejšie. Veď koľko toho vieme o fyzike, matematike a iných, ale o vlastnom svedomí či vedomí často veľa netušíme.
„Myslím si, že je škoda, že dnes nikto v našej spoločnosti neučí ľudí spytovať svedomie,“ píše unikát slovenskej literatúry Dominik Tatarka vo svojej knihe Sám proti noci. „Som rozhodne za to, aby sme si spytovali svedomie…“ dodáva o čosi ďalej. Nejeden človek si môže povedať, že ide opäť o akési nudné moralizovanie. Ale… „Venujte sa, ľudia Boží, svojmu svedomiu. Venujte sa svojmu svedomiu, lebo to bude dobré na váš úžitok. Vždy, keď si ho otvoríte a budete s ním komunikovať, viesť dialóg, tak príde na vás očistenie, príde na vás katarzia. Budete sa sami pred sebou cítiť omnoho lepší, omnoho užitočnejší,“ vyslovil v jednom rozhlasovom rozhovore významný historik knižnej kultúry a bibliograf Miloš Kovačka. Evidentne sa svedomím zaoberal celý svoj produktívny život a zaoberá sa ním aj po 75-tke. Pri takých ľuďoch už po ich úvodných vetách zisťujete, že prednosťou u nich je múdrosť. Aj múdry človek síce neraz môže konať hlúpo, ale predsa len má sklony k tomu, aby svoje kroky zvažoval, aby pri každej voľbe myslel aj na zodpovednosť, aby nevypustil zo seba čosi, čo bude neskôr ľutovať.
„Kto chce počuť úprimný hlas svedomia, musí vôkol seba a v sebe vytvoriť ticho,“ povedal kedysi taliansky básnik Arturo Graf. Azda preto nájdete množstvo ľudí len tak sedieť kdesi v duchovných chrámoch, v prírode či na podobných miestach, kde môžu pokojne uvažovať. Ale zdá sa mi, že veľká časť ľudí dnes pred svedomím, tichom, hľadaním seba a hľadaním múdrosti, pred tým všetkým unikajú. Že sa im do toho nechce… Je to pre nich tak trocha otravné a nezaujímavé, hĺbať, rozjímať, uvažovať… Jednoduchšie býva len nečinne niečo prijímať, pasívne a bez úsilia – zapnúť televízor, vziať do rúk mobil, vyjsť si na prechádzku internetom, alebo premlieť pár prázdnych slov s podobne nehľadajúcim človekom. Ale keď sa to tak vezme, nepýtať sa, nehľadať, len prežúvať a dívať sa, to vedia predsa aj teliatka na lúke. Nejeden človek má na viac, než si myslí a než žije.
So svedomím, vedomím či vnútorným svetom človeka vôbec je to podobné ako s tou prírodnou záhradkou. Bez úsilia len tak úroda neprichádza. Škodcovia, vplyvy počasia, nečakané okolnosti, to všetko býva jej súčasťou, ktorú nemôžeme prehliadať. A podľa toho, ako sa nám chce či nechce, naša záhrada vyzerá. Tu je vždy na čom pracovať. Len aby sme mali chuť a vôľu…
„Buď pánom svojej vôle a otrokom svojho svedomia.“ (Židovské príslovia)
(foto: Miro Trimay)