O č(i)are kultúrnosti

5. augusta 2018, marcelpales, Eseje a úvahy

Už keď sme tam vchádzali, zazrel som ich. Malé ľudské stádo, z ktorého zaváňa hlúposť, rozpoznáte aj bez toho, aby ste sa k nemu priblížili na dôvernú vzdialenosť. Posledný z nich si počas chôdze od srdca kýchol, ale poviedku o tom, ako si pri kýchnutí priložiť ruku na ústa, zrejme nikdy nepočul. Všetko tak rozpŕchol do vzduchu a celý čas pomedzi kroky čosi sprosté rozprával kumpánovi pred sebou. Aj jeho neohrabaný zjav našepkával, že dovnútra nevošla ministerská návšteva. Cúvnuť som už však nechcel, malý syn potreboval na malú a len tak-tak, že sme dobehli na toto miesto súrnych potrieb v budove vynovenej autobusovej stanice v Lučenci.

Dvaja členovia spomínanej podivnej posádky sa odľahčovali pri pisoároch, pričom hlavný rečník si ešte asi trikrát z chuti kýchol. Jednou rukou si držal to, čo mu pravdepodobne často pomáhalo pri myslení, bolo mi však jasné, že druhou voľnou si ani raz ústa nezakryl. Vyprázdňoval sa, kýchal a mlel ústami. Obsah ich dialógu by na miske váh hodnôt určite nevyvážil mlčanie, ale právo na rozhovor im predsa uprieť nemožno. Čo ma však okrem iného mrzelo, boli vulgarizmy. Môj syn ich síce ešte nepozná, myslím na tie pikantné, ale predstavil som si, že sa s ním v podobnej situácii ocitnem o dva či tri roky.

Ako som zaraz zistil, ďalšia jedna či dve súčasti bohapustej partie sídlili vôkol nás v kabínkach. Tu a tam reagovali a bolo im úplne ukradnuté, že je tam aj ktosi iný, tobôž im nezáležalo na tom, že je tam malé dieťa, ktoré vchádzať videli. A to boli ľudia približne vo veku tridsať, no skôr až štyridsať rokov. Napokon tie kýchnutia bez zakrytia si úst boli jemnejším prejavom toho, čo tam v rámci záchodovej úľavy predvádzali. Spomenul som si na etickú výchovu zo strednej či vysokej školy. Spomenul som si na pojmy ako kultúrnosť, výchova, či slušnosť a ohľaduplnosť. Zdalo sa mi podchvíľou, že sme tam približne dvaja ľudia a asi štyri podoby človeka-zvieraťa. Ale azda aj štyri kusy psov či mačiek vôkol nás by boli prijateľnejšou spoločnosťou ako tento výkvet. Našťastie po uspokojení potreby sa pomerne rýchlo pobrali preč. Vzduch bol (svojím spôsobom) čistý a mohli sme ísť aj my.

Ostali vo mne otázniky s výkričníkmi súčasne. Etická výchova, výchova k slušnosti, morálka, mravnosť, náuka o spoločnosti a všetky ďalšie alternatívy či odrazy etiky, nech už znejú akokoľvek nudne, sú dôležité. Určite dôležitejšie než to, či človek vie počítať náročné matematické príklady, alebo či ovláda poučky z fyziky, chemické vzorce či precízny pravopis, vybrané slová, prípadne ktorúsi básničku. Čo tak poznať, čím sa odlišujeme od zvierat? V čom spočíva jedinečnosť človeka? Čo je to kultúra a čo kultúrnosť? …morálka, slušnosť a výchova. Pochopiteľne, každý z času na čas uletí, niekto viac, iný menej. Každý si prejdeme aj pubertou, ktorá u niekoho trvá dlhšie, u iného kratšie. Každý máme v sebe menšieho či väčšieho rebela. Ale u každého nadíde vek a najmä konkrétne situácie, v ktorých je potrebné byť človekom medzi ľuďmi. Najmä keď už človek nemá pätnásť či dvadsať rokov a nie je len kdesi na školskom výlete, bez dozoru rodičov a mimo pedagogického dohľadu. Ale… Učíme sa vraj celý život a celý život pracujeme na vlastných mínusoch aj plusoch. Teda mali a mohli by sme…

Rakúsky psychoterapeut Viktor Frankl vyslovil myšlienku, že byť človekom znamená byť uvedomelým a zodpovedným. Ostáva dúfať, že tých uvedomelých a zodpovedných medzi nami bude vždy viac ako tých… Druhých.

(foto: Miroslav Trimay)