(foto: Miro Trimay)Precitol opretý o zadok nahej ženy. Drevenej. Zdobila altánok rodinnej vinárne v okrajovej mestskej štvrti pod zalesneným kopcom, neďaleko ktorého býval. Na tomto zadku zaspal už toľkokrát, že vďaka nemu po precitnutí vedel, kde je. Síce netušil, aký je deň či hodina, koľko toho vypil a čo potom robil, priestorovo bol Paľo bludár zorientovaný.
„Je večer,“ šepol pre seba, čo predstavovalo vnútorné víťazstvo z rozlúsknutia otázky času.
„Mládež, pomaly dopite, čoskoro zatvárame!“ vyšiel starší šedivý muž z predajne, aby mladým ľuďom v altánku oznámil záverečnú. Neohrabaného Paľa prehliadol, vnímal ho ako inventár, čosi ako vtáka na strome, ktorý príde, sadne a odletí.
„Pár minút po pol deviatej,“ dodal opäť sám pre seba Paľo bludár. Totiž domáci to tak vždy robí, že keď hodiny pretnú tridsiatu minútu po dvadsiatej hodine, v najbližších desiatich minútach oznamuje záverečnú. Tu sa Paľovi matne rozjasnilo, že pred tým, než upadol do hlbokých driemot, hovoril čosi so študentmi vysokoškolákmi pri pohári dobrého vína, ktoré zatiahli oni. Najprv mleli o fyzike, o štvorrozmernosti priestoru, o teórii relativity, o Einsteinovi a o iných, pre Paľa bludára neznámych pojmoch. Na oplátku im Paľo ponúkol svoju teóriu čiernych dier a strát v časopriestore, do ktorých sa dostáva, keď veľa pije a precitne. A v podstate mu aj zaplatili, aby im to v praxi ukázal. Až sa napokon slovo stalo skutkom a prebývalo medzi nimi. Paľo sa ocitol v zadku. Vlastne na zadku nahej drevenej ženy a zároveň stratený v priestore aj v čase. Dokázal svoju teóriu, čím presvedčil študentov o tom, že je ozaj výnimočný a zaslúžil by si, aby o svojich poznatkoch prišiel porozprávať aj na niektorú z ich prednášok s najobávanejším profesorom. A pri názornej ukážke by sa mohol stratiť v časopriestore na zadku ktorejsi ich spolužiačky. To sa Paľovi pozdávalo. Dohodli sa, že príde na najbližšiu prednášku o týždeň a dajú tomu šancu. Keď sa však teraz prebratý zorientoval, čiže keď sa ako stratený našiel, i keď fyzicky zároveň nikde nebol stratený, zistil, že študenti preladili na iné témy. Spomínali akési knihy, diela a spisovateľov. Keď tu zrazu rozpitý Paľo zbystril, lebo sa mu zdalo, že akosi často hovoria o dcére jeho kamaráta. V časopriestore bol síce Paľo bludár zorientovaný, ale vzhľadom na vysoké promile, mal problémy so sústredeným videním, vnímaním a chôdzou. Svet sa mu krútil, ani čo by práve vyšiel z desiatej jazdy najbláznivejšieho kolotoča. Zachytával slová a usiloval sa, aby ich správne spracoval. Študenti točili čosi o Kollárovej a o dcére Sláva. A vyslovili aj slovo Mína či Miňa. Bol presvedčený, že myslia peknú dcéru jeho kamaráta Sláva, ktorý býva na Kollárovej ulici. Ona sa predsa volá Milena a volajú ju Miňa. Potom padlo čosi o básňach, predspeve a tiahnutí. Bolo mu jasné, že tí vysokoškoláci sú určite nadržaní, že chcú ísť na Kollárovu ulicu, potichu predspevovať pod oknom mladučkej Mileny, potom ju vylákať von, prečítať jej akési básne a potom ju nedajbože aj pretiahnuť. Dokonca sa medzi nimi nachádzali, ak Paľo dobre videl, aj dve dievčatá, ktoré boli tou Slávovou dcérou tiež posadnuté. Čoskoro vysokoškolské osadenstvo vstalo a pobralo sa preč.
„Katastrofa! Sodoma-gomora!“ hromžil Paľo bludár. Povedal si, že teraz im ukáže, ako sa vie orientovať v časopriestore, predbehne ich skratkami cez ulice, uličky a ploty, o ktorých tá intelektuálna háveď netuší, a varuje kamaráta Sláva, teda aj jeho dcéru Miňu.
Aby trocha vyrovnal fyzické aj mentálne rozpoloženie, kúpil si liter obľúbeného sladkého čierno-červeného vína, upil si a vybral sa na odyseovskú plavbu, ktorá mala niekoľko zastavení. Spočiatku mu to šlo pomerne dobre, no keď sa ocitol na námestí, zistil, že sa trocha odklonil od plánovanej trasy. Tu prvý raz pod ťarchou spoločenskej únavy padá na kolená, zhodou okolností pod sochou Panenky Márie. Usiluje sa prežehnať sa, i keď navonok pôsobí, akoby odháňal neexistujúce muchy. Opäť si upil z červeného a s prílivom tekutiny nachádza Paľo bludár príliv novej energie. Razom je pri tržnici, kde na moment stráca povedomie o sebe. Potom padá a precitá na hrobe Mikuláša Kováča. Raz mu ho ukázal ktorýsi bezdomovec a hovoril mu o ňom zaujímavé veci. A tak sa Paľo na jeho hrobe sem-tam zvykne zastaviť, keď nemá za kým ísť. Vtedy sú aj mŕtvi básnici dobrí spoločníci.
„Mačka a pes!“ preľakol sa následne, keď jeden z kríkov ožil, triasol sa a potom z neho vybehli dve zvieratá. Nebol si však istý, či to bol skutočne pes. A či to druhé bola mačka. Pomedzi kostrbaté kroky cestou z cintorína uvažoval, že to mohli byť dajaké prízraky, ktoré mu do cesty poslali mŕtvi. Dohováral si, že mŕtvymi sa teraz nemôže nechať odradiť, lebo ide o svet živých. O Milenu, dcéru Sláva z Kollárovej. Ani sa nenazdal a bol na správnej ulici.
„Kollárova!“ nadšene vyslovil, keď na chvíľu zaostril rozpitý zrak natoľko, aby určil priestor, v ktorom sa nachádzal. Nadšený ale zakopol o kameň. A tu opäť padá… Tentoraz pod múrom vyšetrovačky. Zúfalý zaplače, lebo sa mu zdá, že neviditeľné sily mu podrážajú nohy a nechcú mu dovoliť doputovať do cieľa. Múr nárekov napokon necháva za sebou a prediera sa osudom svojho neskorého večera ďalej, až víťazoslávne prichádza k domu svojho kamaráta Sláva na Kollárovej ulici. Chce zazvoniť, no na schránke ho zarazí iné priezvisko. Skladá myšlienku k myšlienke, naťahuje sa po nedávnu spomienku, keď mu ktorýsi kamarát hovoril, že Slávo sa pred rokom odsťahoval z Bystrice do Bratislavy. „Ten bol vždy cez Košice!“ zareagoval vtedy Paľo bludár. Spomienka však priniesla do celej veci svetlo, i keď na mesto už dávno padla tma. „Vybabral som s vami, študentíci! Žiadne preťahovačky Slávovej dcéry na Kollárovej sa dnes nekonajú! Môžete si akurát tak rozprávať tie svoje básničky!“
(foto: Miro Trimay)