(foto: Milan Alberti)Za spevu veselých pasažierov vlak vyráža zo stanice v Lučenci smerom do Kokavy nad Rimavicou. Stačí vziať vak slov, Novohrad je pripravený. „Som nadšený, je to živé hneď v začiatku,“ hovorí mi hudobník Roman, ktorý túto trať nepozná, ale teší sa na nový zážitok. Vlak literatúry nachádza svoje pokračovanie po piatich rokoch. Opäť spája literárnych autorov z rôznych končín, opäť k sebe pripája milovníkov slova, ktorí postupne strhnú aj bežných a nič netušiacich cestujúcich. Sme triezvi, podgurážení múzami umenia. A Roman, ktorý prichádza prvý raz, neskôr rozozvučí svoju gitaru, zaspieva a zožne potlesk zaplneného vlaku. Postupne si uvedomím, že láska k slovu znamená vždy nové cesty.
Známy antikvár Janko Cíger z Mädokýša, ktorý milovníkov dobrých kníh bežne pozdravuje vo svojom antikvariáte v Martine, tentoraz vystupuje v úlohe moderátora. Už na stanici v Lučenci pred štartom vlaku privíta prítomných, opisuje projekt Vlak literatúry a pripravuje nás na zážitkovú jazdu. V pozadí hrá divadelník Ján Haruštiak na verklíku, striedajú ho folkloristi či saxafonista, až má človek pocit, že čas možno skutočne zastaviť, aby sme mali možnosť preniknúť do krásy momentu.
„Postoj chvíľa, si krásna,“ aj tieto slová zaznejú neskôr z úst docenta Júliusa Lomenčíka, ktorý pripomína zosnulé osobnosti literatúry, rodákov jednotlivých obcí trasy. Vlak dosahuje prvý cieľ, Kokavu nad Rimavicou, kde v stanici postojí a kde jeho posádku víta domáca dychovka, množstvo žiakov, pani učiteľky, starosta či vzácni hostia z okolia a ostatní sympatizanti literatúry. Napokon vyprevádzaní úsmevom berieme sa na cestu späť. Opäť sa cestovanie mení na prelet ponad tvorbu viacerých autorov, ktorí svoje veci autenticky čítajú v sprievode pravidelných úderov kolies vlaku o koľajnice. Tu a tam sa rozozvučí harmonika či gitara, ľudia spievajú, posilňujú dobrú atmosféru, vnímame jedinečnosť okamihu. Pár kilometrov pred cieľom, teda neďaleko Veľkej Vsi, sa spájame so Slovenským rozhlasom a vstupujeme do vysielania. Prehovorí doň aj jedna z najskúsenejších, spisovateľka Hana Košková, ktorá chváli tvorbu mladých autorov. Až napokon vchádzame do cieľa, i keď cieľom bola, keď sa to tak vezme, samotná cesta. Zážitok, stretnutie s ľuďmi, s regiónom a so slovom. A vlastne aj so sebou samým.
V každom novom Dnes sme, my cestujúci, od pamätného dňa vzdialenejší, i keď v spomienke v ňom zostávame sedieť naďalej. Ten istý vlak síce jazdí, tá istá trasa zostáva, možno aj niektorí cestujúci, tie isté obce, ale už chýba označenie Vlak literatúry. A predsa sa ním tak trocha vezieme ďalej, trasy slov a myšlienok pokračujú a vedú cez nás, až sa tu a tam opäť raz pretnú. Spojilo nás slovo, spojili sme sa v ňom a uvedomili si krásu tejto záľuby. A takto nevšedne sa dá cez slovo spájať kdekoľvek a s rôznymi ľuďmi. Hoci aj vo vlaku na inej trase, keď aj bez literatúry – také vlaky slov neprichádzajú nikdy neskoro, nemeškajú. Stačí mať pri sebe batoh slov a nejaký ten sen o medziľudských križovatkách. Keď sa to tak vezme, samotný život, hoci aj v podobe jedného dňa z mnohých, je nevšedným literárnym príbehom, ktorým takéto vlaky-nevlaky idú neustále.
(foto: Milan Alberti)