Horúce nočné dialógy

24. septembra 2018, marcelpales, Poviedky

„V pivnici medzi kompótmi a uprostred noci som to ešte nerobil,“ vyslovil Igor a pomedzi bozky rozväzoval Zuzane šnúrku na teplákoch.

„Ani ja, ale prečo nie, keď sa inak nedá?“ odvetila mu rovnako šeptajúc a rukami blúdila po jeho tele.

„S tebou čokoľvek, kedykoľvek a hocikde,“ dodal Igor a pokračoval v napĺňaní svojej túžby.

„Sekundu!“ spamätala sa Zuzana a natiahla sa po čosi.

„To je…?“ nechápavo sa opýtal Igor.

„Detská vysielačka. Nikdy nevieš. Naši hore spia a netušia, že som tu. Ak by malá začala plakať, aby som bola hneď pri nej…“ vysvetlila a spolu pokračovali kapitolou Spodná bielizeň. „Sme blázni, vieš?“ zasmiala sa.

„A? Veď sme do seba!“ reagoval Igor a ak by mal v očiach malé počítačové monitory, naskočilo by mu na nich horúce Pripájam.

„Ja len… Že je to krásne,“ dodala pomedzi vzdychy, no tie nenašli dlhé pokračovanie. Milenci započuli zvuk kľúčov a otváranie hlavných dverí do pivničného priestoru.

„S týmto som nepočítala!“ znervóznela Zuzana.

„Pssst! Možno len ktorýsi sused po niečo prišiel a hneď odíde,“ upokojoval ju Igor a zostal naďalej pripojený.

„Poď rýchlo dnu!“ povedal potichu mužský hlas a Zuzana uvažovala, ktorému susedovi patrí.

„Dúfam, že nás tvoja žena nevidela vchádzať do vchodu!“ zašepkal ženský hlas.

„Ale veď prší, išli sme pod dáždnikom a popod balkóny pri múre. A pozri sa, koľko je hodín… To už dávno spí. Neboj sa!“ uisťoval ju muž a Zuzana už podľa hlasu tušila, že ide o suseda päťdesiatnika, ktorý býva na najvyššom poschodí.

„To je Milan, sused. So ženou už roky žijú ako rozvedení,“ šepkala Zuzana Igorovi tak potichu, že to ledva počul.

„Táto je moja,“ votrelci zastali o jednu chodbu ďalej od mladších milencov a odomykali pivnicu.

„Dúfam, že sa nechystajú na čosi podobné ako my,“ zašepkal Igor Zuzane.

Bolo počuť zatvorenie dverí na malej pivnici, fotobunkové svetlo zhaslo a zdalo sa, že dvaja noví návštevníci sa razom pustili do tuhého. Slová ubudli, nahradili ich vzdychy, z ktorých bolo Igorovi a Zuzane do smiechu. Ani táto vášeň však nenašla dlhé pokračovanie.

„Och, nie! Maličká!“ zašepkala Zuzana, keď sa z detskej vysielačky ozvalo mrnčanie.

„Počul si to?“ vyslovil ženský hlas.

„Hej, ako dieťa!“ odvetil muž.

„Čo iné to mohlo byť?“ reagovala žena.

„Netuším. Kašli na to,“ dodal muž a zrejme chcel pokračovať, no detské mrnčanie pokračovalo.

„Je to dieťa!“ zhrozila sa žena.

„Ale ako…?!“ začal aj nedokončil muž a po chvíli obaja vyšli von z pivnice.

„Odkiaľ to mohlo ísť?“ pýtala sa žena, keď prechádzali okolo pivníc, no detské mrnčanie zrazu nebolo počuť. „Čo ak tu niekde skutočne spí nejaké malé dieťa? To je strašné!“ pýtala sa zhrozená žena.

„Nechce sa mi veriť, ale ozaj to bolo dieťa,“ zašomral muž, keď práve prechádzali okolo pivnice, za ktorou v napätí takmer nedýchali Zuzana a Igor.

„Nič… Nič nepočuť. Čo teraz?“ opýtal sa muž.

„Keby sme do tých pivníc aspoň videli, ale sú také zadebnené, že nemáme šancu,“ povedala žena a zdalo sa, že opäť zašli kamsi do chodbičky, kde bolo ich pivničné východisko a kde by už-už aj pokračovali v rozrobenom pláne.

„Nie!“ takmer vykríkla Zuzana, keď sa maličká opäť ozvala, ale tentoraz už so začínajúcim plačom.

„Dieťa!“ vyslovila žena nervózne a bolo počuť, ako sa kroky dvoch ľudí rýchlo priblížili k pivnici, odkiaľ vychádzal zvuk dieťaťa.

„Čo teraz?“ zašepkal Igor Zuzane, ktorá zostala bezradná.

„Dvere sú asi zvnútra zaistené!“ vyslovil muž a usiloval sa otvoriť pivnicu, keď dieťa vo vysielačke opäť prestalo plakať.

„A vieš, komu tá pivnica patrí? To je strašné! Ako tu mohli nechať malé dieťa?“ pýtala sa žena.

„Viem, ale sú to slušní ľudia. Majú dcéru a tá má maličké dievčatko. Ale prečo by ho tu nechávala?“ odvetil muž.

„Choď im rýchlo zaklopať! Ja sa vytratím!“ navrhla žena.

„Nechoď, nechoď, nechoď,“ takmer bezhlasne zašeptala Zuzana a srdce mala kdesi v hrudi.

„Asi máš pravdu. Idem!“ dodal muž a chystal sa vykročiť.

„Dobre, tak ja padám a potom mi napíš, ako to dopadlo,“ povedala jeho milenka a hlasy sa už aj vzďaľovali.

„Nie! Nikam nechoďte, sused!“ zakričala Zuzana pri predstave, ako sused klope na dvere rodičovského bytu, ako rodičov zobudí a povie im o zvukoch detského plaču z pivnice.

„To si ty, Zuzanka?“ opýtal sa zneistený sused.

„Áno, ja,“ tiež neistým hlasom reagovala mladá suseda.

„Ale čo ty tu takto v noci?“ opýtal sa päťdesiatnik.

„No… Nedalo sa mi spať, tak som sem išla trocha… No. Meditovať. To ja tak zvyknem, viete… Mám tu staré dievčenské zošity a veľa spomienok. A vzala som si so sebou vysielačku, aby som počula maličkú, či je v poriadku,“ vykoktala nepresvedčivo.

„Aha. Veď ani mne sa nedalo spať, šiel som do krčmy, stretol som starú známu a reku ideme sa ešte porozprávať. Ale vonka leje, tak mi napadlo ísť sem. Veď vieš, tá moja stará by žiarlila. A toto je dobrý úkryt,“ tiež nepresvedčivo vysypal zo seba sused.

„Jasné, rozumiem,“ o čosi živšie vyslovila Zuzana.

„Tak sa radšej tvárme, že sme sa tu nestretli. Bude to tak lepšie, čo ty na to?“ navrhol a s napätím čakal odpoveď.

„Súhlasím. Ešte chvíľu budem meditovať a poberiem sa hore,“ dodala Zuzka a dúfala v rýchly odchod suseda.

„Len do toho! My sa teda presunieme porozprávať sa do kočikárne. Teraz v noci tam azda nikto nezablúdi. Tak dobrú noc, Zuzka!“ dodal pomedzi vzďaľujúce sa kroky a keď mu mladá suseda opätovala želanie dobrej noci, vchodové dvere sa zatvorili.

„Tak meditovať, vravíš…?“ opýtal sa Igor a mohli pokračovať v horúcom nočnom dialógu.

(foto: Miro Trimay)