„Keď ma manželka nevie odtrhnúť od dielne, vyhodí mi ističe na elektrine,“ vysvetľuje mi remeselník Ondrej zo Starej Huty. Ako zisťujem, Ondrej vôbec nie je remeselníkom od mladosti. Život mu záľubu prihral v momentoch, keď mal zdravie podlomené. Dovtedy pociťoval potrebu chytiť drevo, kosti či parožie a pustiť sa do vyrezávania. Ale aj o tom sú nové začiatky, ktoré môžu prísť kedykoľvek.
Stojíme na lúke nad Slatinskými Lazmi na podujatí, ktoré je venované tradičným chutiam Podpoľania, teda aj staré remeslá s tým úzko súvisia. Remeselník Ondrej tu má rozložené stoly a na nich ozaj obdivuhodné skvosty, ktoré sa zrodili pod jeho rukami. Od náušníc cez prívesky, zvieratá, misy, až po obrazy či iné predmety. Nejeden okoloidúci sa pozastaví a obdivuje umelecké majstrovstvo. „Mal som mozgové príhody, prvú v štyridsiatke,“ opisuje mi svoj príbeh Ondrej. Až neskôr, keď mu po ďalšej mozgovej príhode stŕpla polovica tela, navrhla mu doktorka, aby sa venoval nejakému rozcvičovaniu rúk. Jednou z možností bolo, že bude stláčať malé gumové koleso, ale to ho nelákalo. A tak si spomenul na rezbárstvo. Suseda, zdravotná sestra, mu posunula skalpel a mohol začať. Spočiatku to išlo ťažko, pomáhal si aj bradou, keďže telo bolo ochabnuté, stratil aj pamäť. Pokus-omyl. „Veľa pokusov skončilo v peci,“ priznáva. Keď ho bolia oči a hlava, musí prestať. Má problémy s cievami okolo očí, čo mu neraz spôsobuje bolesť. Ale celé je to vraj o sebaprekonávaní – tak ako mnohé iné, čo za niečo stojí.
Pýtam sa ho, či by sa k rezbárstvu dostal aj bez toho, aby ho zradilo zdravie. „Určite nie,“ odpovedá mi jednoznačne Ondrej. Dáva mu to však zmysel. Nečudo, Ondrejovi sa síce okolo päťdesiatky razom zvrtol zdravotný stav aj život ako taký, ale aj to zlé dokázal postupne premeniť na niečo dobré, obdivuhodné a hodnotné. Takto si spestril svoj nový začiatok. Nepoddal sa, nezačal stagnovať, neľutoval sa, ale našiel v sebe chuť prekonávať sa a poznať čosi nové.
„Teraz je to už fajn, už len opäť neurobiť nejakú somarinu,“ hovorí mi senior Rudo. Navštívil som ho v banskobystrickej charite, kde aj býva. Kedysi pracoval v Čechách v bani. Zárobok mal kráľovský, rodinu a život na úrovni. Čo však z toho, keď sa všetko rozpadlo ako domček z kariet. Po rozvode a iných zaváhaniach v zlej partii sa dopracoval až do väzenia. Na ulici vraj potom dlho nebol, keďže ho prijala charita, kde teraz býva. Keď niečo treba pomôcť, je vždy ochotný, i keď jeho zdravotný stav má nemalé trhliny. Rudo ale zostáva optimistom. A zároveň musí byť silným, lebo navôkol, teda v societe bezdomovcov a podobných ľudí, ktorí si do charity nachádzajú cestu, sa nájde veľa pokušenia, ako opäť zísť z cesty. No ako Rudo poznamenáva, už má svoj vek, už sa musí znormalizovať a žiť pokojnejší život, nevystrájať. Väzenie sa mu stalo dosť silným výkričníkom a nepraje ho nikomu. Rudo síce zišiel na horšie chodníčky a stiahol sám seba ku dnu, ale teraz, poučený a poznačený jazvami zvnútra, začína opäť na nule. Chce sa prekonať.
Podobných príkladov, ako je Ondrej či Rudo, by zrejme každý z nás našiel vo svojom okolí viacero. A možno aj priamo doma, možno priamo v sebe. Ondrej a Rudo netušili, že navonok všedné a dobré dni vezmú postupne úplne iný spád udalostí. Napokon sa našli na novej ceste, ceste k sebe, ktorá je najmä o sebaprekonávaní, o hľadaní čohosi nového v sebe. O ceste, ktorá je tu vždy a pre každého z nás, či už sme kdesi v oblakoch, alebo na dne. Nikdy nevieme, kde (a či vôbec) budeme zajtra.
(foto: pexels.com)