(foto: pexels.com)„Za počet a kombinácie by som chytil určite prvé miesto!“ pošepol do hrobového ticha Milan a spravil opäť pohyb, ktorým rozhýbal takmer všetky svaly tela, ale najmä tak uľavoval vnútru. Musel, inak by… Inak by… No jednoducho musel. Inak by sa to skončilo nedobre.
„A na prvom mieste sa umiestnil…“ predstavoval si moderátora, ako predlžovaním čakania násobí napätú atmosféru publika, ktoré už-už chce spustiť mohutný potlesk za bravúrny, ojedinelý a určite vyčerpávajúci výkon človeka, ktorý štatisticky obsadil prvé miesto a navždy sa zapíše do histórie tejto obľúbenej, ale tajnej súťaže.
„Musím ju….“ vyslovil nahlas pomedzi fyzicky náročné úkony a pokračoval.
„Prvé miesto patrí pánovi… Milanovi!“ znelo vo fantazijnej predstave päťdesiatnika Milana, pričom opäť sa zahnal, aby zopakoval monotónny pohyb, ktorý bol ideálnym uvoľnením jeho tela, ale aj jeho psychického vnútra. O tej psychike by bolo možno lepšie pomlčať… Ani nie preto, že by sa mal obávať nejakého zatvorenia do labyrintu mentálne pomätených. Kdeže… Milan bol pohoďák, takmer s nikým nemal konflikty. Teda takmer… S jedným človekom mu to štatisticky vyskakovalo úplne iným smerom ako s inými. Vlastne… To sa stalo dôvodom jeho aktuálneho nočného počinu.
„Musím ju!“ opäť si slovne odpľul nahlas, keď sa vrátil do reality, ale hneď bol späť zasnívaný a pridal na intenzite pohybov.
„Neuveriteľný počet! Vlastne pretrhol starý rekord a suverénne sa môže posadiť na kráľovskú stoličku! A to je on! Milan!“ búrlivé vlny fantázie mu priplavili predstavu, pri ktorej sa pousmial. Opäť by niekomu, kto by ho trebárs detailne zachytával na kameru, mohol pripadať ako psychicky vyosený. Ale ozaj bol neškodný.
„Pán Milan, ako ste to vôbec mohli? Toľko a v takých originálnych kombináciách?! Famózne! Mali by vám v rodnej obci osadiť sochu!“ zasníval sa opäť Milan, opäť sa riadne natiahol a opäť rozhýbal celé telo. Pot mu už stekal hlavou, chrbtom aj hruďou. Ale nech, veď je leto, hovoril si. Aspoň trocha mu bolo lepšie aj pri srdci.
„Musím ju! Musím!“ zas nahnevane vyslovil nahlas, ale zas sa razom vrátil do zasnívaného momentu.
„Stáva sa a niekedy to jednoducho takto vypáli. V tom okamihu som si ani nepomyslel, že to bude až taký výkon, ale dnes… Dnes sa už toho nazbieralo. A keď ťaháte šnúru deň za dňom, pridávate ako dostihový kôň, tak si jednoducho našliapnete na víťazstvo,“ usiloval sa vo svojej predstave o múdru odpoveď Milan a pripadal si ako nositeľ Nobelovej ceny, ktorý si práve prezval veľkolepé ocenenie a má slávnostný príhovor.
„Musím ju zabiť!“ dopovedal teraz celú vetu nahlas a pokračoval v tom istom úkone, ktorým pri slabom polnočnom svetle hĺbil hrob.
„To vás musela ale riadne naštvať,“ pokúšal ho vymyslený moderátor, ktorý mu pred chvíľou oznámil, že v absurdnej súťaži získal prvé miesto. Prvé miesto za množstvo nadávok a ich pestré kombinácie, ktoré jeden človek vyslovil za jeden večer proti svojej zákonitej manželke. Hrubé, polohrubé, aj tie dostupné v menej oplzlých filmoch. Všedné aj nevšedne zhustené všednými prídavnými menami v nevšednej kombinácii s novotvarmi. Hviezdoslav by bol aj nebol na tohto Slováčiska hrdý. Ale taký už bol Milan, človek bilión, lebo taký sa rodí len raz za dlhý čas.
„A ako výhru si dnes odnášate nádherný sen, v ktorom sa budete kúpať v oceáne pokoja, nahý až na dušu a v prítomnosti rovnako nahej a nemej indiánky s veľkými prsiami, ktorá vám všetko podstatné povie pohľadom a mlčaním,“ zahlásil polobláznivý moderátor, potriasol Milanovi rukou a oblak z dielne Milanovej fantázie sa začal rozplývať.
„Musím ju zabiť! Čím skôr!“ vyslovil opäť nahlas a zhodnotil, že hrob je už vyhĺbený. Podarilo sa mu tak zjemniť hnev a nahromadenú zlú energiu, ktorá ním lomcovala. A keďže na rúbanie dreva bolo už neskoro, a keďže pijatika ho nebavila, chodil si, takto ženou vytočený, prácu robiť v noci. Milan bol spoľahlivým hrobárom.
„Zabijem ju! Sviňu nepodarenú!“ zahromžil opäť do tmy, vyšiel z jamy, vytiahol z kapsy nôž a zoširoka sa pousmial. Cítil, že vnútro sa mu začína napĺňať pokojom. I keď ním ešte vibroval aj hnev, ale ten výrazne upadal a teraz sa konečne dostavili prvé chumáče pokoja. Napĺňal ho, natekal do jeho vnútra, ako keď vinár plní fľaše pre priateľov.
„Zabijem!“ utrúsil opäť, ale už v jeho slovách nebolo toľko agresie. V rukách držal nôž, už vedel, že je blízko cieľa. Už vedel, že o malú chvíľu dá definitívne bodku za celým nepodareným večerom, ktorý mu opäť pridal na šedinách a obral ho o milovaný pokoj.
„Sviňa!“ vyslovil nahlas do tmy, sadol si do trávy vedľa vyhĺbenej jamy, skontroloval nôž, vytiahol z kapsy aj chlieb, cibuľu a slaninu. A vydýchol si. Zlá myšlienka, že by sa mal zmárniť, aby sa už pri žene toľko netrápil, tá svinská myšlienka, ktorá mu vŕtala hlavou, bola opäť raz úspešne zabitá.
(foto: pexels.com)