Kráčam po mäkkých kopčekoch zeme, pod ktorými tuším staré hroby. Na tých o čosi novších, kde sa ešte zachovali náhrobky, badať ryhy po písmenách, ale keďže farba už dávno opadla, ťažko z nich lúštiť obsah. Kamarát, vyštudovaný etnológ, odtrhne listy z púpav a šúcha nimi po neviditeľných písmenách. Razom je časť pomníka zafarbená a čitateľná. Ale tých svojich vzdialených blízkych, o ktorých túžim vedieť viac, tam nenachádzam.
Ešte pred návštevou cintorína sme klopali na neďaleké dvere konkrétneho domu. Vedeli sme, že tam žijú potomkovia s priezviskom, na ktoré sa pýtam a ktoré nosila moja mama zaslobodna. Zostali trocha zaskočení, že im realitu všedného dňa narúša akýsi cudzí človek, ktorí si na pomoc vzal dvoch etnológov a chce nájsť čosi, čo už dávno zapadlo prachom. Opisujem im aj fotografiu z päťdesiatych rokov, na ktorej akýsi ľudia sedia na mieste, kde kedysi stál dom ich predkov, čiže aj mojich predkov. A z fotografie sa dá vytušiť strom a okolitá príroda za ním. Na moje prekvapenie mi ukazujú starú jabloň, ktorá by mohla byť totožná s tou na fotografii. Ešte viac ma prekvapí fakt, keď ukážu na pooranú malú roľu vedľa stromu, na mieste ktorej vraj kedysi stál dom, na ktorý sa pýtam. Z neho na začiatku 20. storočia odišli moji predkovia do iných končín za prácou a tam sa usadili. Odtiaľ sa potom ďalšie generácie pohli zasa na iné miesta. Dovtedy však zhruba od druhej polovice 18. storočia volali svojím domovom práve tieto dnes pokojné a vyvýšené končiny ďaleko od mesta.
Na nočnom stolíku doma v spálni mi okrem iného stojí fororámik, v ktorom si mením fotografie svojich predkov, ktorí tu už nie sú. Teraz v ňom mám nedávno kolorovaný záber spred 75-tich rokov, na ktorom moji prarodičia stavajú svoj dom. Môj starý otec je tam na rukách svojej mamy Rozálie. V závere júna si pripomíname jeho nedožitých 77 rokov. Na cintoríne v Čechánkach som hľadal aj jeho prastarú mamu Máriu.
Frká. Dážď zmýva prach z ciest, stromy si potiahnu vlahu a mne tečú myšlienkami opäť úvahy o koreňoch… O predkoch. Ako asi žili? Akú mali každodennosť? Akí boli? O čom snívali? Prečo sa hádali a z čoho sa radovali? Ako si predstavovali budúcnosť? A čo tvorilo minulosť ich dávnych predkov? Veľa z toho už nezistím, ale určité úlomky sú dostupné. Aj toto hľadanie bolo jedným z množstva dielikov, ktoré ukladám k sebe a postupne získavam akú-takú mozaiku o tom, odkiaľ a kam rástli a rastú tie moje korene. Veď nebyť našich predkov, nebol by som ani ja, ani mnohí iní, s ktorými sa možno tu a tam náhodne míňam, a pritom ani netušíme, že máme spoločného praprapredka.