Poď, budeme zavýjať pod slnkom!

18. decembra 2011, marcelpales, Poviedky

„Vieš, všetko je inak. Za posledný čas som práve že stále medzi ľuďmi. Neviem zostať sám,“ vyslovil Adam Žeravý a sediac na vysokej posteli oprel sa o stenu. „Teším sa, keď mi niekto ponúkne niekam si vyraziť. Vybrať sa poobede na jedno pivo a vrátiť sa nadránom sťatý ako starý strom. Vieš… Hľadám seba vo všetkých ľuďoch, ktorých stretám. Pátram, pýtam sa, pokúšam. Zvádzam ženy, milujem sa s nimi a opúšťam ich ešte pred východom slnka. V očiach nijakej sa nevidím. A všetko to speje k jednému. Že aj keď utekám do davu a vyhýbam sa sebe a samote, vo vnútri som opustený. Sám ako Kafka v noci, keď mával nočné mory a musel písať. Sám ako motýľ, ktorý zablúdil k tým ľudským maškarám. Chcem spoznať seba, ale bojím sa stretu so sebou. Chcem osloviť tých, ktorí idú so mnou, ale obávam sa, že ma nepochopia a odsunú na vedľajšiu koľaj. A tak sa s nimi len zabávam, tváriac sa, že si rozumieme. Bojím sa byť sám!“

Vnútro izby aj vnútra ich oboch zaľahli tichom. Podvečer vchádzal k nim dovnútra ako slizký vrah, ktorý zabíja svetlo. Rossarián Štich sa pomrvil na stoličke a zahľadel sa na Adamove spletené prsty na bruchu. Pomyslel si na ruky mŕtveho. Potom medzi nich vstúpil Jaro Filip. Cez klavír z reproduktorov, cez štebot vtákov v pozadí hudby; cez mlčanie, ktorého tóny sú až také vysoké, že tú krásu kdekto nezachytí.

„Zvykneš uvažovať o smrti?“ spýtal sa Rossarián.

„No… Aj hej. Aj keď… Kedysi som radšej mlčal, lebo rovesníci by ma mali za blázna. Smrť ma pútala. Teraz na ňu pomyslím občas, keď sa mi znova zazdá, že nič nemá zmysel. Nihilizmus, absurdita, hovná. Občas sa v tom topím. Ale prečo práve smrť?“ Adam Žeravý zdvihol pohľad k Rossariánovi.

„Tak ja keď rozmýšľam o smrti, som bližšie k životu. A som vtedy bližšie aj k sebe. Niekedy sa pri tom pomyslení zľaknem. Pripomenie mi, že sa nemám zahrabávať hlbšie do toho, čo tu vlastne ani nie je, ale radšej nech žijem s tým, čo mám poruke,“ keď dohovoril, odchlipol si z kávy a položil ju späť na stokrát prelistovaného Ginsberga – na jeho Vytie.

„A čo ako si tým myslel?“ mrdol spýtavo plecami Adam.

„No že aj ty očakávaš, že sa nájdeš v očiach dakoho, s kým sa spíjaš, s kým tancuješ alebo kto ti pomáha vyprázdniť sa. Čakáš, že čosi príde a dá ti to odpoveď. Vyzeráš niečo, čo tu nie je. To je ako čakanie na budúcnosť, pričom jediné, čo tu je, je prítomnosť. Minulosť je mŕtva a budúcnosť prísť vôbec nemusí. Poprípade aj príde, ale to tu už nebudeš ty.“

Adam sa zahľadel na záves, spoza ktorého dnu prenikalo posledné svetlo. Ani nežmurkal, aby nevykoľajil myšlienky o prítomnosti, o smrti a tubytí.

„Poď so mnou na cigu a potom sa pozrieme na ten obraz. Alebo poďme niekde inde! Niekam, kam sme dnes nemali v pláne ísť. Niekam do davu, kde budem chvíľu sám. Musím nad tým uvažovať. Chcel by som skúsiť dať tomu šancu a nestrácať čas s niečím, čo tu vlastne ani nie je,“ navrhol Adam a usmial sa na neho.

 

(+ podobné čítanie, ale so ženskou hrdinkou TU)

(fotoilustrácia: Bohdan Mezei)