(foto: Juraj Kuboš)„Ako fakt sorry! Jednoducho sa mi nechce. Celý deň som bol na nohách. Ty choď a ja si trocha zdriemnem. Napríklad pri telke. Potom sa ti budem venovať. Hm?“ zažmurkal na ňu ospravedlňujúco Tino, pričom tušil, že jeho odpoveď ju nepoteší.
„No ako myslíš! Tiež som celý deň neležala v posteli. Tá chvíľa by ťa nezabila! Tak príjemné driemanie!“ zaželala mu Majky z chodby a bola preč.
Keď sa dvere hlučne zabuchli, Tino práve do seba prevracal fľašu s rozrobenou šumienkou s príchuťou pomaranča. Kvôli buchnutiu dverí mu zabehla a on si oblial značkové tričko. Zovrel v ňom hnev. Po vyzlečení tričko zavesil na balkón, odkiaľ zbadal rýchlu chôdzu jeho polovičky. Zamrzelo ho to, ale zvíťazila v ňom chuť po ničnerobení. Vrátil sa do postele a diaľkovému ovládaču. Čoskoro mu viečka oťaželi a televíznu reláciu nahradil sen.
Neďaleko od ich bytovky vyšliapala Majky malý kopec a čakala. Slnko malo ďalšiu letnú šichtu za sebou a čoskoro mu mala padnúť. A ono s ňou. Padnúť kamsi do iných krajín, kde sa ľudia tiež delia na tých, ktorých slnko fascinuje a ktorí si ho nejako výnimočne nevšímajú. Majky si spomenula na múdreho filozofa Sokrata, ktorý každé ráno vítal slnko a ak by mohol, zrejme by ho vyobjímal ako kohosi dôverne známeho. „Vítam ťa, zlatý priateľ. Pozdravujem ťa. Len nahor, vyjdi zo zôr, môj dobrý braček! Zalej nás svojou životodarnou žiarou! Si naše ohnisko, naša pec i naša fakľa,“ vyslovil Sokrates.
Božsky sfarbená obloha sa svojou krásou vlievala aj do vnútra Majky, ktorá tam stála zahľadená a cloniaca si oči prstami. Spodný okraj slnečnej gule sa už začínal strácať. Prichádzala najčarovnejšia chvíľa. Moment, keď sa slnko spustí dolu. Najprv bude z neho pomaličky ubúdať, do pol pása sa ponorí za horizont, až napokon prídu vzrušujúce sekundy, keď rýchlo padne. Ostane ešte nakrátko v očiach Majky ako ohnivý odtlačok pri každom žmurknutí.
„Choď, slniečko, len choď! A zajtra sa mi znova vráť!“ pošepla do slabého vánku a počas západu slnka jej tvár prežívala východ úsmevu. Srdce stúpalo. Poddala sa pokoju. Čosi ako čas či denné starosti neexistovali. Tam a vtedy určite nie.
„Ako bolo?“ spýtal sa Tino, ktorý sa prebudil z driemot a uvedomil si, že Majky už leží vedľa neho a čosi si číta.
„Blažene! Verím, že aj tebe,“ odvetila Majky trocha ironicky.
„Takmer! Keď si plesla dvermi, oblial som si to nové tričko šumienkou! Dúfam, že na ňom nezostane fľak. Ako tak pozerám, zdá sa mi, že ty partnera ani nepotrebuješ. Vystačí ti aj slnko. Hm?“ podpichol ju Tino.
Majky sa najprv zatvárila zamračene. Mlčala. Čoskoro sa jej však tvárou rozlial úsmev.
„Vieš, že aj hej? Postačilo by mi aj slnko. Je väčšou istotou ako chlap! Však slnku môžem dôverovať vždy. Vyjde opäť a bude tu pre mňa. Jemne ma pohladí svojimi lúčmi, pošteklí a vnesie do môjho dňa svetlo. Vypočuje ma a ide so mnou kamkoľvek. A pohľad na jeho západ je niečo vzrušujúce! Občas mám pri tom pocity podobné orgazmu. Kto ti dá viac? A je krásne bez príkras, bez značkového oblečenia, bez sprostých póz a bez majetku. Je úprimné, nevyužíva falošný afekt. Je samo sebou, zatiaľ čo človek sa často hrá na niekoho, kým vôbec nie je. Takže?“
Tino už radšej nič nehovoril. Neznášal tieto jej filozofické šaláty. Nafukoval sa. Presne ako fľaša, do ktorej nedávno vsypal šumienku a ktorou si oblial jeho značkové tričko.
voľné pokračovanie poviedky: Polovica srdca nestačí
(foto: Juraj Kuboš)
(foto: autor)
pri uvažovaní o vzťahoch započúvajte sa do krásnej hudby: