Marcel Páleš

„A cítiš sa tam ako doma!“ poznamenala dodatočne a už mi to bolo jasné. Moja známa totiž vybrala podnik, kam sme mierili pivkovať, no nepamätala si jeho názov. Cez opis interiéru a jej pocitov v ňom sme na to spoločne prišli. Vedie to tam istý sochár, ktorého súsošie nad tržnicou domáci veľmi dobre poznajú.

Usadili sme sa do pohodlnej starej gaučovej sedačky. Za oknami sa stmievalo, hviezdy sa už chystali na nebeské rande a dovnútra sa postupne priplietalo viac a viac ľudí. Dali sme si kávové a višňové pivo a zahryzli sa do debaty. Rozprava sa pomaly prepadávala hlbšie – k témam, ktoré sa každodenne za hociktorým rohom neriešia. Načo je tu človek? Čo je jeho úlohou? Mnoho ľudí si myslí, že o sebe vedia všetko, ale opak je pravdou. Poznať sám seba znamená vedieť o svojich možnostiach a správne to využiť. Ceniť si to, čo mi bolo dané. Keby aj „len“ dve zdravé ruky a oči!

Keď sa už ošúchané stoly so starodávnymi stoličkami a ostatné miesta zaplnili a príjemná hudba sa miešala s hlučnou vravou ľudí, vošiel dnu „vedúci“. Na nejednej tvári sa objavil úsmev. Neprišiel skontrolovať kasu ani zamestnancov, ale prišiel, aby bol s hosťami. Venoval sa každému, či už pri stoloch sedeli jeho známi či úplne cudzí. Atmosféra sa rovnala tej, ktorú cítite doma, keď ste medzi svojimi. Aj pri nás sa zastavil a spýtal sa, či máme všetko. Mne chýbali tri veci, tak som mu ich postupne zveril. Najprv som bol zvedavý na názov hudobného albumu, ktorý tam hral a dotváral dobrú náladu. Išlo o akúsi balkánsku muziku. Mojím druhým problémom sa stal prázdny pohár, preto som si od neho nechal poradiť vo výbere piva. Mal tam kopu takých, ktoré vám nikde inde v meste neponúknu. A treťou otázkou som zaťal do živého. Spýtal som sa ho na to, čo je jeho zmyslom života. Chvíľu sa zamyslel, zahľadel sa dostratena, ale potom mi to vysvetlil.

„Vieš, ja som sochár. Keď niečo vytvorím, záleží mi na tom, aby to ľudí zaujalo. Je mi jedno, či to tu bude len dnes alebo večne. Podstatní sú ľudia. A s týmto podnikom je to podobne. Založil som ho pre ľudí, aby sa tu stretávali a aby im tu bolo čo najlepšie. Zariadil som to tak, aby sa cítili ako doma. Chcem im dať niečo, čo nedostanú v hociktorej reštaurácii. A som šťastný vtedy, keď sú šťastní aj oni. Keď sa tú cítia spokojne. To je môj zmysel života. Tvoriť pre iných, aby boli šťastní,“ zakončil, usmial sa a už ho od ktoréhosi stola naliehavo volali na pohárik.

Občas sa v našej blízkosti objaví skutočne nevšedný človek. Vyžaruje z neho čosi silné a keď odíde, máme v sebe úsmev. Rozsvietil ho v nás práve on. Zdá sa, že títo ľudia spoznali seba, už vedia, prečo sú tu a čo je ich poslaním. Ľudia, ktorí sa neboja prehier, ktorí vedia, že len za úsilím sa skrýva to šťavnaté ovocie, s ktorým sa ale vždy chcú podeliť s inými. Každý z nás môže v sebe nájsť tieto možnosti. Nie každý má poslanie byť umelcom – niekedy je úlohou človeka byť dobrým rodičom či šíriteľom dobra. Mnohí by boli prekvapení, čo sa v nich celý čas skrývalo a čomu oni, bohužiaľ, neverili, čo podceňovali a kvôli čomu sa ich život stal nezaujímavým. Neváhajme a spoznávajme sa! Vždy však s pomyslením na to, že tu nie sme sami.

„Staraním sa o šťastie iných, nachádzame svoje vlastné.“ (Platón)

(foto: Juraj Kuboš)