Založ si blog

Divné lanko a zakliaty panic vo Váhu

V podstate Váh sa v tomto príbehu nevyskytuje. Všetko sa síce odohralo v meste pod Urpínom, kadiaľ tečie Hron, ale ono je to úplne jedno, keby Bystricou tiekol aj Dunaj či Níl. Paľovi by to bolo ukradnuté. Bol mimo. Mimo ako túlavá mačka, ktorá nechtiac nastúpi do autobusu vo Zvolene, zaspí a prebudí sa v Prahe. A ak náhodou zaspí v batožine, ktorú v Prahe naložia do lietadla, prebudiť sa pokojne môže aj kdesi v exotickej krajine. A rovno medzi domorodcami, ktorí pre mačku nemusia mať pochopenie. A mačky je potrebné v prvom rade pochopiť. A prijať ich. A dať im kuraciu šunku. A kus vody. Alebo radšej mlieka, ak je to typická mačka. Ale mačka nemá vždy chuť na mlieko, aj keď ju tak všade zobrazujú. V rozprávkach, v reklamách, v príbehoch, v rozhlase… Všade ju vykresľujú, ako si vychutnáva mliečko a snažia sa preniknúť do osobnosti mačky, ako keby chodili v jej koži. Respektíve v jej kožuchu. Ale čo oni vedia o mačkách, keď nimi neboli? I keď… Hovorí sa v ktorýchsi končinách a svetonázoroch či náboženstvách, prípadne v samozvaných filozofiách, že ktokoľvek z nás mohol byť v predchádzajúcom živote zvieraťom. A trebárs mačkou. Alebo opicou. I keď z opice sme vraj všetci. Alebo hadom, ktorý má praotca v tej hriešnej záhrade, kde Eva zviedla Adama a bolo to celé v ťahu. A iní tvrdia, že človek by mohol byť aj kameňom… v tom predchádzajúcom živote. Prípadne bol mačkou v predchádzajúcom živote a v predpredchádzajúcom bol kameňom. A ak by sme išli hlbšie, tak predpredpredchádzajúci život mohol prežiť ako zrnko prachu. A ešte predtým existoval možno len ako prd. I keď to by mal veľmi krátky život. Ale keď sa to tak vezme, ani ľudský život nie je v porovnaní so vznikom sveta a existenciou vesmíru pridlhý. Tiež je to len taký prd. A ešte keď je človek horší, napríklad že ubližuje a dáva viac zla ako dobra, tak je to z pohľadu dobrých tiež len taký život na prd. Ozaj sme tu len chvíľu, keď to porovnáš s hviezdami. Ale ktosi tvrdí, že aj niektoré hviezdy vlastne už nie sú, aj keď sú, teda že my ich vidíme a oni už v skutočnosti nie sú. Len čo je potom skutočnosť? To, čo vidíme? Či to, čo povie ktovieaký fyzik, matematik, chemik, prípadne všemožnými titulmi oblepený akademik.

scan0313Mačka… Či… Čo som to najprv…? Jáj! Paľo! O Paľovi bola reč! Tak teda Paľo bol mimo. Mimo ako túlavá mačka, ktorá nechtiac nastúpi do vlaku v Bystrici a prebudí sa kdesi vo Zvolene. A zistí, že už nie je vo svojom meste. Že zrazu nie sú pred ňou tie vychodené chodníčky, ktoré okolo železničnej stanice pozná každá domáca mačka a ktorými je niekedy nebezpečné chodiť, lebo chodníky pre mačky využívajú aj psy. A keď taký hladný a nervózny a neukojený pes stretne chuderu mačku, ktorá sa len tak bezcieľne túla a hľadá, do čoho by pichla, a keď tento pes má za sebou krutý životný príbeh a ešte ho nejaký arogantný človek aj odohnal od seba, pričom pes chcel len zafňukať, posťažovať si, poprosiť o hrsť jedla, ani nie o klobásu či párky či špekáčiky, a postačila by mu aj kuracia šunka, čo už má naklonené k najneskoršej spotrebe…. Nie, okríkol ho ako prašivého psa, i keď prašivý nie je! Keby vedel písať, napísal by taký pes aj ufňukanú báseň, ktorá by svojou precítenosťou atakovala ľudské melancholické básne najväčších básnikov katolíckej moderny, prípadne špinavé veci beatnikov. Psi majú dušu beatnika, o tom, verím, niet pochýb. Kto nechápe tvorbu beat generation, ten by ani nemohol byť psom. Takým túlavým, samozrejme. Lebo čo už len môže vypovedať pes domáci, ktorý žije v teple, o jedlo má postarané, výkaly po ňom v hrdom vrecúšku upracú. Takým sa žije! Ale prd vedia o beatnikoch! No a ten pes… Ak takýto životom sklamaný, odmietnutý, hladný, možno aj zmoknutý pes zrazu na nočnej cestičke v okolí železničnej stanice vo Zvolene či v Lučenci stretne túlavú mačku, a ak tá mačka bude mať, nebodaj, tučnejšie brucho, teda na znamenie toho, že sa má fajn… má sa po chlebe.

Paľo. Tento príbeh je o Paľovi, ktorý bol mimo. Paľo z Bystrice. Mimo. Mimo ako… No jednoducho mimo. Bol mimo a to je bez debaty. Rád debatoval, ale niektoré veci sú prosto bez debaty. I keď niektorí ľudia si myslia, že debatovať sa dá o všeličom. Niekto debatuje ako šibnutý len o mačkách a psoch. A keď sa v nich nevyzná, tak sa tvári, že pozná aspoň túlavé mačky a psov. A ich príbehy. Stretnutia. Ich osobnosti. A najvyšší level debát o ničom sú tie, keď tento chytrák začne filozofovať o reinkarnáciách zvierat, napríklad mačiek, do ľudí. A kameňov do mačiek. A vždy to končí pri prdoch. To je takzvaná filozofia prdného bytia. Ale to už zaváňa sektou, lebo o takých veciach môžu vedieť vždy len traja-štyria ľudia a tri mačky. Aj mačky prdia. Aj bez filozofie. Filozofia je fajn. Debaty sú tiež fajn. Paľo rád debatoval. A rád hladkal mačky. Paľo bol tulák. Nebol žobrák či bezdomovec. Ale rád sa túlal. Otec mu hovoril bludár. Lebo keď sa túlal, často blúdil a potom ho domov priviedli policajti alebo kamaráti. Alebo ho priviedol ktosi neznámy, ktorý len zazvonil na zvonček ich domu a utiekol. A Paľa nechal na schodíkoch pred dverami. Ako takého chudáka. Raz jeho otec otvoril a mačka opitému Paľovi olizovala ucho. Ktovie, čo sa mu vtedy zdalo, keď mu tá mačka čistila ušné labyrinty. Ale inak bol dobrák. Paľo bludár.

Otec ho stokrát vyhodil z domu, že nech si ide k tým svojím podivným kamarátom, ktorí ho vždy dostanú do nejakých problémov, o ktorých by sa dali písať poviedky. Niektorí spisovatelia či autori či pseudoautori a ich bratranci či sesternice si myslia, že poviedku možno napísať o všetkom. Pri takých každú chvíľu počuješ vetu, za ktorú máš chuť ich povesiť za gule na jeden zo stromov za malou stanicou v Bystrici. A tá veta z nie: To je na poviedku! A robia to vkuse! Udeje sa to či ono, taká obyčajná banalita, v ktorej títo pisatelia vidia potenciál na Nobelovu cenu, a už sa im to tlačí na jazyk. A už aj to rýchlo vyslovia: To je na poviedku! A povedia to s takým nadšením, akoby práve vyhrali jackpot v maďarskej športke. Postačí, že život im pripľuje akúsi nevšednú náhodu, o ktorej by vedeli zapísať niekoľko zošitov, či už linajkovaných či už štvorčekovaných, a už-už vetrajú papuľu tým svojím To je na poviedku. To Paľo by mohol byť poviedkar najväčší na svete. Väčší ako popolvár. Tulák Paľo. Bludár. To je ako s tou mačkou – kto nechodil v Paľovej koži, ten nevie, aké je byť Paľom. Ale iba týmto jediným a jedinečným Paľom. Lebo Paľov je, pochopiteľne, veľa. A nemôžeš povedať ani tú otrepanú sprostosť, že ak si nechodil v niekoho topánkach, nevieš, aké to je, byť týmto človekom. A čo ak mu tie topánky ukradnem a budem v nich aj spávať, hoci aj mesiac? Tak budem ním? Nebudem. Iba čo by mi nohy smrdeli nacudzo. To je na prd. Paľo by o tom vedel debatovať.

Mačky sa okolo Paľa bludára krútia, i keď on ide sám a je mu to jedno. Mačky sú kamarátky. Aj túlavé psiská. Musí to byť veľký človek, ktorý pochopí túlavé mačky a túlavých psov. Lebo to je dno. Dno je miestom odrazu. A to je filozofia. A filozofia je fajn, lebo niekedy dáva zmysel. A Paľo to vie. Paľo vedel veľa aj vtedy, keď sa mu stalo to, o čom je tento príbeh. V názve tohto príbehu je síce Váh, ale Váh s tým nemá nič spoločné. Možno keby tak išlo o výťah, čo myslelo malé dieťa, ktoré to pretvorilo na slovo vah. Redukcia. Ale dvojročné dieťa ešte nevie celkom dobre rozprávať a veľa slov skomolí na rôzne skratky a novotvary, prípadne ich nevie ani len zreprodukovať a je mu to často fuk. A hovoria mu, no povedz toto a povedz hento. A čo je nejaký cvičený papagáj, ktorý má menší mozog ako človek a mysľou mu prebieha denne omnoho menej myšlienok? Všade robia rôzne výskumy, všade počúvaš o takom či onakom prieskume a harvardských experimentoch, ale že by porovnali myšlienky papagája s mačkou a psom, ktorí sú túlaví, teda okrem papagája, ten môže byť aj domáci a pohodlný… To nie. To neurobia. Ale zaoberať sa sprostosťami, na ktoré je potrebné rozposlať a vyhodnotiť často aj 22 000 dotazníkov, tak to hej. Na to sú peniaze! Na to hej. A čo Paľo? Ten peniaze väčšinou nemá. Ale myšlienky má veľké!

Dno je miestom odrazu. Aj o tom už Paľo počul. Ale keď sa mu stalo to, o čom je tento príbeh, vtedy nebol v stave konštruktívnej filozofovania schopnosti. Skôr sa mu darilo ísť deštruktívne. Konštrukcia jeho tela alarmovala pád. Pád je cestou k stavom, ktoré súvisia s dnom, ktoré je miestom odrazu. Treba myslieť pozitívne. Aj keď je to na prd. Paľo vie. A to, čo sa mu stalo v tomto príbehu, by mohlo byť scenárom pre Hollywood. Alebo aj pre Emira Kusturicu. Lebo tu išlo o čiernu mačku a bieleho kocúra. Išli vedľa seba a Paľo šiel viac-menej už sám bez seba. Vedel, že kdesi nad ním je Boh, ale hľadal k nemu cestu a vždy tvrdil, že je to celoživotný proces, ktorý pokračuje aj po živote. V tom mal jasno. Bez debaty. No a pred ním v tú osudnú noc šli dve mačky. Čierna a biela. Teda jeden bol kocúr. Mačky si potrpia. Kocúr je kocúr. To je iná charizma, iná osobnosť. To poznáš. To je rozdiel. Ako keď máš ženu iba takú trápnu fiflenu, ktorá netuší ani len rok, v ktorom dostal Knut Hamsun Nobelovu cenu a tobôž nie to, ktorý jeho román je nepísaným predchodcom Kafkovho diela. A o hlade ani nehovorím… Teda s tými mačkami a kocúrmi je to taký rozdiel, ako keď porovnáš takú fiflenu s dámou na úrovni. Takou, čo pozná symboliku Mayov a vie, ktorá indiánska civilizácia žila aj v okolí posvätného údolia Urubamba. Paľo by to tiež raz vedel, keby mal väčšiu podporu od okolia. Ale byť nepochopeným je údelom veľkých ľudí. A to nemusia byť ani vysokí. Sú veľkí duchom. Paľo nemá rád film Duch, lebo tam strašia mačku. Mŕtvy. A nastrašená mačka potom škrabe. A Paľo má zážitok z detstva. Snívalo sa mu raz, že ho mačky doškrabali. A pritom ich má rád. Aj uši mu vylizujú, keď opitý leží pred dverami. V tomto príbehu, ktorý je dôležitý a má vlastne v sebe aj silné posolstvo, ide tiež o mačky. Tie, ktoré kráčali pred Paľom, ktorý išiel bez seba, podvedome tušiac Boha nad sebou, a vlastne jedna z nich bola kocúr. A v tom to prišlo!

Započul ich! Mačky! Teda mačku a kocúra. Rozprávali sa! Nevidel síce, či sa im pohybujú ústa, ale počul ich. Oči sa mu krížili, lebo bol dosť načatý. Ale alkohol nie je dôvodom byť pomäteným a neuveriť navonok absurdnej situácii. Lebo niekto si môže povedať, že veď ten je opitý, ten tomu aj tak neuverí. Paľo na takéto nenaletí. A tie mačky sa rozprávali. To je bez debaty! A ako tak išiel za nimi, tak ich počúval, snažil sa všetko si pamätať a potom sa to udialo. Tie mačky povedali čosi o zmysle života. A malo to hlavu aj pätu, to Paľo vie! Silno si to pamätá. Silné dojmy si pamätáš, aj keby si si už nepamätal okolnosti a spojtexty. Dojmy sú ako silná hnačka. Na takú poriadnu, čo ťa vychytí hoci aj len tak na ulici či v autobuse, nezabúdaš. A tie mačky vtedy povedali pamätné slová. Kľúč k zmyslu života. Aplikovateľný na ľudské bytie. Kľúč, ktorý vyrieši veľa nezhôd, veľa tragických koncov aj začiatkov, veľa zauzlených ľudských osudov, ktoré sa rútia do záhuby a nepoznajú konca-kraja, ako keby sa nechumelilo. Paľo podozrieval z autorstva tejto kľúčovej myšlienky kocúra. Kocúr je vždy inteligentnejší. To sa pozná! Kocúr má gule! Kocúr… Keby vedel písať, písal by škaredo, ale napísal by také veci, že by dostal Nobelovky na desať rokov dopredu. A nejaký Dylan, Pamuk, Szymborska, Soyinka či Bellow by si mohli akurát tak labky lízať. Kocúr vie! Ale tvári sa, že on si len tak ladne povyskočí na múrik, vystrie chvost ako anténu, zatrasie ním, ako keby mu v ňom vibroval mobil a ide ďalej. Iba tak. Ako človek, ktorý má voľno a ide sa túlať. Bludár. Kocúr, to je filozofia. Nechápem, prečo ľudia hovoria to hlúpe, že vytrieť niekomu kocúra. Keby vedeli o charizme a osobnosti a potenciáloch kocúrov, asi by im rýchlo zvädol úsmev. Podceniť kocúra je životná chyba. To je bez debaty. Paľo to vždy tušil. Vždy je lepšie tušiť, ako sa na všetko vykašľať a povedať, že toto je takto a toto je inak, a že je to bez debaty. No ale…

scan0318

Tie mačky. A kocúr ako jedna z nich. Ten kľúč. Zmysel života. Išli, Paľo za nimi, bez seba, Boh, ale iba tušený, nad ním. Paľo počúva. Mačka a kocúr si idú svoje. Rečnia, ako keby sa nechumelilo. A v podstate sa ani nie… A Paľo nenápadne počúva. Tvári sa, že ich vlastne nevníma. A doteraz si pamätá silné dojmy, ako počul zo slov mačky a kocúra, čo je teda zmyslom života. Páni! Silné dojmy! Pamätá si, ako všetko pochopil. Razom. Zo sekundy na sekundu. Paradoxne, museli to byť mačky, ktoré ho priviedli k najväčšiemu objavu ľudstva. To keby ľudstvo tušilo! Navonok absurdná hra! Veď čo také mačky vedia? I keď jedna je kocúr. A tu… Iba tak na ceste. On za nimi, bez seba, Boh ako tušená bytosť či nadbytosť nad ním. Mačka. Kocúr. A potom! Potom sa to stalo! Jedna mačka poskočila, druhá mačka, teda kocúr, poskočil. Paľo kráča za nimi. Bez debaty, že mu v tom ťažkom stave, sťaženom o filozofickú hĺbku rozpravy mačky s kocúrom, že mu nedošlo, prečo mačky povyskočili. Najprv mačka, potom kocúr, lebo mačka chcela byť o krok vpred pred kocúrom, ktorý bol už len tým, že bol kocúr, sto krokov pred mačkou… Paľovi nedošlo. Ide za nimi, bez seba… Skok mačka, skok kocúr. A on? Bolí čo i len pomyslieť, nie predstaviť si to…

Uprostred najtajuplnejšej chvíle Paľovho života, keď sa hviezdy miešajú s mágiou a prinášajú odpovede z úst mačiek a kocúrov, uprostred cesty medzi sebou, Bohom, mačkami a druhým Ja. Tu zrazu dno. A žiadne vidno. Tma. Síce aj vonka bola tma, ale po tom páde… Hlava, kameň… ale bez nožníc. Bez papiera. Pád. Dno ako potenciál odraziť sa. Kóma. Ďaleká pravda. Neznámo. A bez známostí! Och… Paľo, človek milión. A keďže Slovák, tak človek stomilión. Nečudo, že hneď zabudol aj na všetko to, o čom bola reč medzi mačkou a kocúrom. Mohol zmeniť svet! A to len… lanko! Divné lanko, ktoré akýsi chumaji natiahli ponad cestu. Mačka skok, kocúr skok. A Paľo? Bludár. A ešte aj panic. Ešte že sa neutopil. Bez debaty.

scan0322(ilustrácie: Radoslava Hrabovská)

Kto svieti v nás?

24.06.2017

„Aspoň nemám čas myslieť na hlúposti,“ reagoval Peťo, keď sme sa po náhodnom stretnutí v hypermarkete lúčili a ja som poznamenal, že má opäť natrieskaný program. Aj teraz bol v režime viac »

Prázdniny so strynou Rafaelou

27.05.2017

Akože sú ľudia, ktorých jednoducho musíte poznať. Ale to sa len tak hovorí, že musíte. Mali by ste... Ani nejde o to, že by ste ich poznali. Teda... Osobne. Ako mamu. Či ako psa. Prípadne mačku. viac »

Kroky späť, ktoré nás posúvajú vpred

20.05.2017

Vedľa mňa sedí upír, oproti akýsi tiger a inak je terénne auto plné folkloristov. A vôbec nejde o pomätený sen, ani o uvoľnený stav po užití zakázanej látky. Tí dvaja netradiční pasažieri viac »

Peniaze, dolár, jen, euro, libra

Svetová ekonomika sa vracia do normálu, tvrdí banka bánk

25.06.2017 22:47

Rast svetovej ekonomiky sa vracia do normálu, tvrdí banka BIS. Zároveň odporúča skončiť s nízkymi úrokmi a varuje pred snahami zvrátiť globalizáciu.

TURKEY-LGBT/PRIDE

Turecká polícia si tvrdo vynútila zákaz pochodu homosexuálov

25.06.2017 21:30

Pochody za práva LGBTI komunity sa konali vo viacerých európskych aj amerických mestách. V Istanbule polícia proti sprievodu, ktorý úrady zakázali, tvrdo zakročila.

Graf, lupa, čísla, peniaze, ekonomika, euro

Taliani zatvoria dve banky, môže ich to vyjsť až na 17 miliárd eur

25.06.2017 21:20

Taliansko prispeje na riadenú likvidáciu dvoch regionálnych bánk sumou 5,2 miliardy eur, ale celkové náklady môžu byť až 17 miliárd eur.

volkswagen, protest, štrajk,

Štrajk vo Volkswagene sa skončil, mzdy porastú o 14,2 %

25.06.2017 20:39, aktualizované: 20:50

Štrajk v slovenskom Volkswagene sa skončil. V pondelok o 6:00 sa výroba obnoví v plnej miere.

marcelpales

Vyštudovaný učiteľ slovenského jazyka a etickej výchovy. Predtým redaktor v časopise, neskôr redaktor spravodajského portálu a metodik knižnice. V súčasnosti redaktor a moderátor RTVS - Rádia Regina, štúdio Banská Bystrica. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a členom literárneho klubu Litera 2. S manželkou Luckou majú syna Sebastiána. ¤¤¤ Okrem mnohého iného ho zaujímajú diskusie o zmysle života, rád presahuje hranice priemernosti, miluje čítanie kníh a tiež čítanie ľudí. Keďže rád nachádza neobyčajné v obyčajnom, nájdete ho často strateného v pozorovaní kolobehu života. Soľou jeho života je umenie, korením priatelia a najsilnejšou prísadou je nad všetko vyvýšená láska. Spomedzi priateľov si najviac váži Boha. ¤ ¤ ¤ Jeho tvorba sa sústreďuje nielen na prozaické a poetické žánre, ale angažuje sa aj v rôznych úvahových článkoch – nabáda ich pozastaviť sa a zamyslieť nad maličkosťami a mnohým prehliadaným. ¤ ¤ ¤ Debutoval dobrodružným románom KEĎ SLNKO NEZAPADÁ (ilustroval Jaro Slabej). V roku 2011 zostavil s Petrom Papšom zbierku básní s názvom NULA (spoluautori: Peter Papšo, Pavel Hirax Baričák, Stanislav Háber, Miro Kapusta, Pavol Korba a Michal Ďuga, ilustroval Jaro Slabej). V súčasnosti sa od roku 2011 aktívne realizuje najmä prostredníctvom zoskupenia autorov pod názvom GENERÁCIA NULA (generacianula.sk). Pravidelne prinášajú rôzne kultúrne podujatia, predovšetkým autentické čítanie poézie so živou hudbou. V roku 2013 sa narodila jeho samostatná básnická zbierka VEĽKÝ TRESK A MALÁ TRESKA. Rok 2014 priniesol v jeho tvorbe knižnú publikáciu MALÝ PRÍBEH VEĽKEJ NÁDEJE. V tomto prozaickom dielku úvahovo-esejistického charakteru sa autor inšpiroval skutočným príbehom mladej ženy, ktorá sa pri vstupe do dospelosti musela popasovať so zákernou zhubnou chorobou. V roku 2016 prichádza spolu s Michalom Várošíkom (RTVS) so zbierkou poviedok ROVNO V TRÁVE. Knihu ilustroval odsúdený Miroslav R. a autori ňou chcú pomôcť rodine ťažko chorého Lukáša, ktorý po vážnej autonehode zostáva roky v bdelej kóme. ¤ ¤ ¤ Je hlavným organizátorom a autorom myšlienky literárneho festivalu SLOVOMfest. S Generáciou Nula organizujú aj rôzne kultúrne podujatia pod názvom Večer Nula.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 98
Celková čítanosť: 205738x
Priemerná čítanosť článkov: 2099x

Autor blogu

Kategórie