Marcel Páleš

Mesiac máj, aktuálne sa rozpíjajúci v našich dňoch, spravidla symbolizuje lásku. Väčšinou si ľudia pri tejto príležitosti spomenú na tú partnerskú – vzťah dievčiny s mládencom, ženy s mužom, ale samozrejme netreba zabudnúť ani na iné kombinačné obmeny. Podložie lásky, či už partnerskej či akejkoľvek inej, okrem iného predstavuje správna komunikácia. Nebojte sa, nebudeme rozmotávať klbko otrepaných fráz o láske a dorozumievaní. Obraz májovej idylky podchvíľou nahradí druhá strana mince, čiže spolu nazrieme za záves.

Dalo by sa (s)pokojne povedať, že vytváranie komunikácie zosobňuje stavbársku prácu. Veru, neraz ide o celoživotnú stavbu – o umelecké dielo. Najčastejšou architektonickou konštrukciou sa tu stáva most. Niektoré dokážu odolať akýmkoľvek búrkam či rôznym náporom nepriazne osudu. Avšak nejeden nevydrží a podľahne ničivému ohňu. Keďže most spája dve strany, dva brehy, dve duše, po jeho spálení zostáva často zahataná cesta, ktorá bola spojivom jedného brehu s druhým. Neraz to človeka zamrzí, ba až zabolí.

Niekto z nás sa po požiari, spáliacom významný medziľudský most, začína dusiť v dyme spomienok a ľútosti. Veď nečudo – ak išlo o silné puto, nedá sa to prijať len tak, ako keď prídeme o peňaženku.

Nedávno som sa v rámci elektronickej listovej komunikácie zahryzol do tejto tematiky spolu s Evkou Ondruškovou, žijúcou v USA. Z jej slov často vyviera múdrosť a životná skúsenosť. Pálenie mostov neobišlo ani ju. „Najhoršie na tom je to, že zrazu vznikne medzi dvoma bytosťami akési vákuum. Ako keby sa tí dvaja báli k sebe čo i len priblížiť. Tvária sa, ako by sa vôbec nepoznali,“ píše práve Evka. Zrejme ani vám takáto skúsenosť neznáma nie je. Keď nejakým spôsobom padne most medzi vami a niekým vám blízkym, zrazu cítite prázdnotu – vákuum, ktoré sa nedá (úplne) nahradiť nejakým novým priateľstvom. Na zaslepenie bolesti ako náplasť sa niektorí ľudia primknú k novej
láske či k novému priateľovi, ale tým sa príjemná minulosť so strateným priateľom nevymaže. Srdce nie je ako stôl, z ktorého s ľahkosťou zmietneme všetky pozostalé omrvinky.

Akokoľvek niektoré vypálené mosty pália naše vnútro, niektoré môžu byť tým najlepším krokom vpred. Možno nám daný človek dal už všetko, čo nám dať mal – možno nám do života vnikol len preto, aby sa v nás niečo pohlo. I keď by sme si ho radi vzali na celoživotnú púť, zdá sa, že ešte musíme postretať ďalších, stať sa pilierom a pomocnou rukou iným, putovať, strácať a nachádzať – učiť sa. Teda aj pálenie mostov, aj keď je neraz smutné a ťažko prijateľné, môže byť dobrým východiskom. Máj, ktorý je vraj lásky časom, nás môže inšpirovať v takýchto zamysleniach nad láskou a jej mostmi. Aj spálená zem je predsa stále miestom, kde raz môže vyrásť domov.