Marcel Páleš

Keď je človek dieťaťom, vníma niektoré veci v obrovských rozmeroch. Drobný hmyz nesie význam nebezpečnej príšery, rozprávky ožívajú, slovo má silu čarovného prútika a prvé lásky zostanú nezabudnuteľné. Čo-to z videnia malých očí s veľkým srdcom sa presúva aj do nasledujúcich období. Postupne sa detské fantazijné nafukovanie u väčšiny ľudí vytratí.

Spomínam si na časy, keď sme sa okrem iného bláznili aj za podpismi slávnych osobností. Vôbec to nemusela byť významná osoba. Postačilo, aby bola slávna. Dokonca som mal okrem zošítka s podpismi tých slávnych aj zošit, do ktorého som si zbieral podpisy ľudí z môjho okolia. Kdesi ich mám odložené. Dnes podpisy ľudí zbieram inak.

Úvodné dni júna som strávil v Prešove. Zúčastnil som sa medzinárodného projektu „To-Gather“ spolu s tristovkou príjemných ľudí z celej Európy. Na dvojizbe sme sa stretli štvorica mladých mužov, pričom trocha sme sa už poznali. Štvorica, ktorá sa dokázala okamžite zladiť aj naladiť. Či už si to uvedomujete alebo nie, ale spolunažívanie, čo i len na pár dní, prináša ovplyvňovanie. Ak sú ľudia otvorení a nenosia v sebe žiadnu barikádu, presakuje im dovnútra aj niečo z iných ľudí. Pohľad, názor, fráza či rôzne sklony – spomienky, sny, túžby alebo rozhodnutia. To všetko vypláva na povrch viac či menej z každého. Aj nočné chrápanie.

Keď sme sa na tretí deň balili a lúčili, boli sme si o čosi bližší ako v prvý deň, keď sme do Prešova dorazili a ubytovali sa. Medzičasom sa samozrejme udialo viacero všedných i menej všedných javov, cez ktoré sa človek pootvorí. Tu kdesi som si uvedomil, že takto si človek zbiera podpisy. Zbiera si ich do svojho vnútra. Každý z nás zanecháva v tom druhom, s ktorým prichádza do styku, určitý podpis. Silný a hlboký či po čase vyprchajúci, farebný alebo čiernobiely, úsmevný či vážny. A tieto podpisy nám neskôr danú osobu pripomínajú.

Zbieram ich, nechávam sa podpisovať a zároveň sa podpisujem, hľadám, nachádzam, strácam… Niektoré si nechávam po čase obtiahnuť, iné sa snažím vygumovať. Podpisy od určitých ľudí si v sebe zarámujem, lebo sú od významnej osoby. Významnej pre mňa. A vôbec to nie sú ľudia slávni ako tí z detských čias. Tak si uvedomujem, že aj v tomto spočíva krása života – nachádzať ľudí, s ktorými je nám príjemne, ktorí nás možno posunú vpred.  Poprípade takých, s ktorými nám srdce vzlieta.

„Človeka stretnúť, ktorého srdce v tebe bije. Ak toto stratíš, na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne.“ (Ján Kostra)

(foto: Michaela Marcineková)