Marcel Páleš

„My musíme byť čistí – čistí, bez podlých vášní – čiernej nenávisti…“ precítene znela báseň od Martina Rázusa a započúvaným prítomným sa do pozoru stavali chĺpky na koži. Bolo to v sobotu 17. 9. 2011 v Martine, kde sa konal významný Snem Matice slovenskej. Ako splnomocnený delegát za rodisko pána prezidenta som mal tú česť byť v centre diania. Rokovalo sa o mnohých podstatných otázkach budúcej činnosti Matice slovenskej, ktorá je pre nás symbolom národnej hrdosti. A mala by mať podstatný vplyv na formovanie slovenského povedomia.

V úvodných prejavoch sa za vládu prihovoril aj podpredseda NRSR, Róbert Fico, ktorý snahy matičiarov schvaľuje a podporuje. Nový predseda Matice slovenskej, Marián Tkáč, sa evidentne snaží očistiť povesť Matice, ktorú pošpinilo jej posledné vedenie. Podobne chce oživiť činnosť tejto inštitúcie v rámci viacerých oblastí. Pozornosť je potrebné sústrediť predovšetkým na školstvo, v ktorého rukách sú naše budúce generácie. Každý Slovák nech pozná históriu krajiny, jej hrdinov, krásu jazyka – nech je patrične hrdý. V tomto duchu boli niektoré stanovy Matice novelizované.

Čochvíľa sa blížia viaceré okrúhle výročia, ktoré majú pre našu históriu nemalý význam. Patrí sa nám vnímať ich prínos – vedieť o ňom. Trebárs rok 2013 predstavuje 1150 rokov od príchodu Cyrila a Metoda na naše územie. A podobne čoskoro oslávime aj dvadsiate narodeniny Slovenskej republiky.

Spoločne bolo počuť aj modlitbu Otčenáš či Nad Tatrou sa blýska. Minútu ticha sme venovali aj Palimu Demitrovi, ktorý Slovensko reprezentoval vždy veľmi rád. Nechýbal ani nádherný zvuk fujár v podaní mužov v pestrých slovenských krojoch. V závere znela z úst takmer piatich stovák Slovákov pieseň Kto za pravdu horí.

Teda buďme hrdí na to, že sme Slováci. Zaujímajme sa o našu históriu. Učme sa na chybách. Neprispievajme k tomu, čo sa dnes nosí – k ležérnosti ohľadom vecí, ktoré nám neprinášajú zisk. Je nádherné niekam patriť a spolupracovať na tom, aby sa tradície rozvíjali. Iba tak spoločne porastieme.

Kto za pravdu horí

Kto za pravdu horí v svätej obeti,

kto za ľudstva právo život posvätí,

kto nad krivdou biednych slzu vyroní:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Keď zahrmia delá, orol zaveje,

za slobodu milú kto krv vyleje,

pred ohnivým drakom vlasť kto zacloní:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,

komu nad statočnosť venca v nebi niet,

koho dar nezvedie, hrozba neskloní:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Pán boh šľachetnosti nebo vystavil,

večné on pre podlosť peklo podpálil;

kto ctí pravdy božskej božské zákony:

tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Kto za pravdu horí je názov hymnickej básne, ktorú napísal evanjelický farár Karol Kuzmány. Báseň vyšla prvýkrát v literárnej prílohe Slovenských národných novín – Orol tatranský, v roku 1848 pod názvom Sláva šľachetným.

(zdroj foto: internet)