Marcel Páleš

„Prečo mnou tak bezcitne trháš? Veď si to tu chcem len očuchať!“ akoby hovoril pohľadom. Nechápavým pohľadom smutných očí. A to vtedy, keď ho venčím a rozbehne sa ku kontajnerom, okolo ktorých je množstvo črepín. Má slabosť na rôzne zdochlinkové pachy. Sú to situácie, keď môj pes nerozumie, že tým ráznym (od)trhnutím mu chcem len a len dobre. A podobne je to s nami, milý čítajúci človiečik. Ani my často nechápeme to „zlo“, ktoré sa nám udeje – poprípade to dobré, od ktorého sme boli násilne odtrhnutí.
„Na kú onú si mi zoslal do cesty tohto človeka?“ alebo „Prečo sa toto prihodilo práve mne?“ Takto vieme zúriť, keď niečo naruší beh našich dní a vyvedie nás to z rovnováhy. (Veriaci majú výhodu, že zo scenára života môžu „obviniť“ Boha.) Nie sú však tie prekážky niečím, čo nám ukazuje správnu cestu?
Edgar Cayce v jednej zo svojich kníh píše, že bežne si neradostnú skutočnosť vykladáme ako nepozvanú nepríjemnosť, ktorá sa nám prihodila. Ako nešťastie, ktoré by sme radšej zo sledu našich dní vygumovali. Najmä ak tieto dni plynuli (s)pokojne. Cayce pripomienkuje uvedomenie si zmysluplnosti života – že k rôznym udalostiam dochádza z nejakej príčiny. Tak aj to navonok zlé a bolestivé je v konečnom dôsledku cestou k tomu, aby sme sa posunuli. Trebárs keď som mal autohaváriu, chytal som sa za rozbitú hlavu a nerozumel tomu, prečo sa mi to muselo stať. Teraz chápem a som za to vďačný. Podobne je to s ľuďmi, ktorí našim životom len „prestupujú“. Možno by sme s nimi chceli kráčať celý život, ale v „scenári“ to nie je zosnované podľa našich predstáv. Pritom nejeden človek, ktorý našim životom len preletel, nám zanechal podstatný impulz. Bol trebárs šípkou, ktorá nám ukázala smer života. Takto sa aj „zlo“ stáva požehnaním.
Známy sociológ Viktor Frankl vo svojom diele Vôľa k zmyslu podotýka, že ani domestikované zviera nevie o cieľoch, do ktorých ho človek zapája. Ani môj pes o tom netuší. Frankl sa pýta, že ako by potom aj človek mohol vedieť o vyššom zmysle jeho života, do ktorého je zapojený. Ako si si už možno aj všimol, milý čitateľ, cesta k víťazstvu býva zvyčajne kľukatá. A prekážky by ti v tom určite prekážať nemali.
Život sa podobá puzzle skladačke. Všetko do seba zapadá až v (prie)behu času. Každý deň sa odkryje nový dielik, ale kompletný obraz sa ukáže až na konci. Až vtedy, keď nás po pleci poklepe Zubatá a pošepne nám, že už je čas ísť.

„Ak nájdeš v živote cestu bez prekážok, určite nevedie nikam.“ (M. Gorkij)

„…každý okamih je šanca a výzva, každá prekážka na tvojej ceste má význam… tí naozajstní bojovníci nikdy sa nevzdajú a preto každý súboj vyhrajú, aj keď prehrajú, a zbabelí sa budú pred žvitom len skrývať, tí odvážni sa pokúsia realitu prjímať…“ (H16 – Je to len tvoj boj)

(literatúra: Edgar Cayce – Jak správne žít, Viktor Frankl – Vôľa k zmyslu)

(foto: Mirka Křivánková)

(Maľba Život – sínusoida + tlkot srdca: Michal „LumpArt“ Lunter

„Raz si hore, raz si dole a nakoniec zistis ze si vlastne v rakve a aj srdce ti prestalo bit…“)

….ak máte chuť na niečo ďalšie (motivačné) z môjho pera, pristavte sa trebárs TU…