Marcel Páleš

„Nebude vedieť hovoriť ten, kto sa nenaučí mlčať.“ (Ausonius)

„To je dement!“ hromžil asi tridsaťpäťročný muž v okuliaroch, šiltovke a s dierami v zuboch. Svojimi poznámkami hodnotil starého muža, ktorý sa malej žiačky vypytoval na školu. Že či vie koľko je 2 + 3 alebo 6 x 8. Ten starec to myslel v dobrom, len tak zo zvedavosti, bez bočných úmyslov, i keď už mal zrejme „za kalíšťok“ vypité.

Sedel som celkom vzadu vlaku, teda pri vstupných dverách pod čelnými oknami, kde boli štyri miesta. Vedľa mňa sa usadili dve stredoškoláčky. Asi tieto sa snažil zaujať muž, ktorý tam pri nás nepokojne postával-posedával. Jeho ústa postupne premleli celú paletu „vybraných slov“, ktorými chcel zhodiť zvedavého starca. Adresoval mu to tak, aby sme to počuli my a nie on. Ak by nadávky slúžili na ochutenie reči, tá jeho by bola poriadne presolená. Azda si namýšľal, že jeho hrubosť bude imponovať dvom dievčatám vedľa mňa. Tie však mlčali. Muž bol z toho nervózny a pýtal sa, kedy sa už pohneme. Keďže dievčatá mu neodpovedali, iba sa usmiali, odvetil som, že už by sme mali vyraziť. Vlak sa vzápätí pohol a našťastie táto atrapa človeka vystúpila v najbližšej železničnej stanici.

Stredoškoláčky sa otočili k sebe a čosi si komunikovali. Pozoroval som ich len občas, periférne. Bol som zahĺbený do Marca Aurelia a jeho Myšlienok k sebe. „Treba vylúčiť z našich predstáv všetko zlomyseľné…“ (M. Aurelius) Čoskoro mi to celé došlo! Ony si nešuškali ani sa nesnažili niečo utajiť! Boli hluchonemé a myšlienky si vymieňali inak. Ten chlapík to netušil a zrejme preto bol nepokojný, že dievčatá jeho frajerský prejav ignorujú spokojným úsmevom.

Z modrej oblohy svoje zlatisté zuby cerilo hrejivé slnko a svet za oknami ulietal rýchlo preč. Zahľadený som pozoroval prírodu a uvažoval o tom, aké krásne je niekedy mlčať. A aké krásne by bolo, ak by sme niekoho mohli umlčať aspoň na pár rokov a inému zasa pričarovať hlas. Mnohé, čo svet špatí, by utíchlo. Mnohé, čo ho môže skrášliť, by dostalo zelenú. Keď som dorazil domov, vítal ma tam môj kocúr Michal. Vítal ma bez slov a predsa mi povedal všetko. Presne ako tie dve dievčatá vo vlaku. Ony mi to povedali úsmevom.

„Nič tak nezvyšuje autoritu ako mlčanie.“ (Charles de Gaulle)

„Keď rozprávaš, Tvoje slová by mali byť lepšie ako Tvoje mlčanie.“ (Arabské príslovia)

„Kto nechápe tvoje mlčanie, nepochopí ani tvoje slová.“ (Elbert Hubbard)

(ilustrácia: Michal LumpArt Lunter)

(foto Mlčanlivo ako ryby – Juraj Kuboš)

(môj mlčanlivý kocúr Michal)

a pesnička po dočítaní TU

ak máte chuť si prečítať niečo ďalšie z môjho pera o čare slov – TU