Marcel Páleš

„No že sa ten Hemingway nezdá! Chlapík!“ odvetila mu bez toho, aby odtrhla uprený pohľad od sivej knihy.

„Mnohí zažili vojnu, nielen on,“ poznamenal otrávene Tino a povystieral sa vedľa nej. Majky ležala v polosede s pokrčenými kolenami a občas si odpila z už takmer studenej mliečnej kávy.

„To je fakt, ale určite nie každý sa zachoval podobne. Keď ho zasiahol guľomet do nôh a prevŕtal mu kolená, bežal ďalej. A na chrbte niesol svojho kamaráta. A celý zakrvavený mal v sebe skoro tridsať črepín z vybuchnutého granátu. Škoda, že ten jeho kamoš neprežil!“ zakončila a pozrela sa na svoju láskopolovičku.

„A toto je čo? Si sa zahrala na maličkú zaľúbenkyňu? Takéto sme si robili v škôlke! Ale je to milé! No nerozumiem… Čo si myslela tými písmenami navôkol srdca?“ zdvihol obočie a zadíval sa na ňu spýtavo.

Kým Tino driemal, Majky mu na chrbát dlane nakreslila srdiečko. Do jeho stredu vpísala splusované iniciály ich mien. M+M. Srdiečko predelila šípom. Vznikli tak dve polovičky. Do hornej časti jednej vpísala písmeno D a do tej istej roviny druhej polovice vpísala M. Boli to protiklady. Podobne do spodnej častí vpísala na jednu stranu M a na druhú B. Tiež protiklady. Šíp cez srdce oddeľoval D, M, B od M, M, M.

„Máš pravdu, je to detské. Keď je človek dieťaťom, je najúprimnejší. Skús to rozlúštiť!“ vyzvala ho.

Chvíľu zotrval zahľadený na ruku, zmraštil čelo, krútil hlavou, potom sa dal tiež do polosedu a zadíval sa na Majky.

„Je mi jasné, že dve emká uprostred srdca sme my, ale tie písmenká navôkol mi nič nehovoria. Sú to nejakí ľudia?“ opýtal sa nechápavo.

„Vôbec nie. Celé je to o nás dvoch, Martinko. Jedna strana srdca si ty a druhá som ja. A ten šíp tam tiež nie je náhodne. Delí nás,“ naznačila mu.

„Ach, ty poetka! Vždy hovoríš v tajničkách! Raz z teba zošaliem a tiež začnem čítať knihy. A potom sa takto budem hrať ja s tebou! Však mi poraď viac! Nič mi to nehovorí!“

„Ty truhlík! Keby si pozornejšie počúval naše rozhovory, poznal by si odpovede! A zistil by si, či ma niečo náhodou nemrzí. Fajn, tak sa poďme rozprávať! Možno vďaka tomu vyriešiš tajničku! Čo keby sme napríklad začali od našich túžob?“ navrhla Majky s pokojným úsmevom.

„Teba niečo trápi? To som nevedel. O túžbach sme sa predsa debatovali minule,“ nechápavo jej pripomenul Tino.

„Však ja viem, ale minule si nedával pozor a preto nevieš odpovede na písmenká z ruky.“

„No dobre,“ kapituloval a zhlboka sa nadýchol.

„Tááák napríklad keď si pomyslíš na budúcnosť, aké máš túžby? Opíš tie, o ktorých už dávno snívaš!“ vyzvala ho Majky a svoju ruku mu vložila do tej jeho. Ak by bol viac všímavým, videl by, že jej prst zastal na písmene M, ktoré malo protiklad v písmene B. Ak by sledoval svoje slová, našiel by v nich eMko.

„Veď to už vieš, zlato! Chcel by som mať v práci úspech a vypracovať sa čo najvyššie, aby som mal dobrý príjem. Potom by som mohol mať vysnívaný dom, fajne zariadený, vysnené auto a dovoliť si všetko to, čo si teraz nemôžem. Dovolenky a tak. A samozrejme tešili by sme sa z toho spoločne. Ten dom by som nechcel len pre seba. Čo ty?“ vrátil sa zasneným pohľadom späť do izby a pozrel sa jej do očí.

„Keďže som učiteľka, chcela by som byť správnou učiteľkou. Vychovať zo svojich žiakov ľudí, ktorí prispejú ku krajšiemu svetu. Chcela by som byť nezlomná ako Hemingway na fronte a byť tu pre iných,“ zažmurkala do jeho nechápavých očí a opäť sa pokojne usmiala. V tom momente mala svoj prst na písmene B. Čochvíľa mu načrtne, že písmená M a B týmto poodhalili, aj keď on sa s tým v myšlienkach ešte bude musieť potrápiť. Čochvíľa mu načrtne aj to, že ostávajú ešte D a M, no tie vlastne vyplývajú aj z rozhovoru o túžbach a týkajú sa ich hodnôt. Sú to známe protipóly.

Dopila už studenú kávu a mala pocit, že v jej srdci začína ich vzťah tiež klesať k studenej.

(ilustrácia: Jaro Slabej)