Zrejme aj vy premýšľate kdekoľvek – cestou z práce či školy, doma, na prechádzke alebo pred usnutím, keď zhasínate svetlo nad sebou, no a aj v sebe. Aj ja to robím podobne. Myšlienky sa mi ženú kotrbou, ako keď sa spustí kopa bielych jemnučkých snehových vločiek, z ktorých naráža jedna na druhú a spoločne pokrývajú všetko navôkol. Podobne sa mi chumelí v hlave.
Avšak pokoj na premýšľanie či odpútanie sa od reality nenachádzam len pri uvoľnení sa z povinností, ale rád si zájdem napríklad aj do chrámu a počas omše si usporadúvam tie moje rozšantené vločky (myšlienky). Neraz tak prídem na to, čo treba urobiť, čo urobiť už nemám alebo – čo sa urobiť ešte dá. Raz, tiež sediac na chóre kostola, som sa započúval do kázne mladého kaplána. Zaujala ma pozoruhodná myšlienka. Hovoril o tom, že ľudské telo je podobné orechu. Nikdy neviete, čo sa skrýva pod škrupinou.
Duša je skutočne akousi iskrou vnútri tela – je tým, čo rozozvučí život človeka po narodení. Bez nej by sme vyzerali ako knihy bez písmen, ako roboti, ako rám bez obrazu. Prázdne obchodné výklady. Vezmite si taký orech! Pod škrupinou objavíte jadro, z čoho možno ochutiť napríklad koláč či iné dobroty. Avšak pod škrupinou sa tiež môže skrývať len vyschnutá dreň, ktorá je nám nanič – už nedáva žiaden úžitok.
Podobne je to s človekom. To, čo nosíme pod škrupinou, skrýva skutočné jadro toho, čím sme. Duševné vnútro je stavebným prvkom, z ktorého si tvoríme životné dielo. Keď ktosi dušu ignoruje, nestará sa o ňu, zanedbáva ju, stane sa už len akýmsi planým orechom. Vyschnutým.
Verím, že v každom z nás je niečo, z čoho sa dá čerpať. Kto v sebe hľadá, ten aj nájde. Ktosi má v sebe bohatú studňu, ktorá napája aj iných ľudí. Iný vo svojej jednoduchosti dáva maximum, a tak je dôležitou súčasťou životnej stavebnice, zapadá do „systému“. Je na nás, čo v sebe objavíme a ako sme schopní to zužitkovať. Naše oduševnenie sa pre to výnimočné, čo v nás drieme, pre zužitkovanie toho nielen vo svoj prospech, môže byť najkrajším darom pre tých, na ktorých nám záleží. Ako keď stará mama upečie skvelý orechový koláč a ponúkne ho ostatným. Áno, potrebujeme dlhý čas na spoznávanie svojho vnútra, na poznanie seba a svojich možností. Potom však už môže prísť tvorenie a rozdávanie sa. Plodenie. Štipka trpezlivosti nám dopomôže k tomu, aby sme raz zožali zaslúženú úrodu.
Victor Hugo krásne ocenil význam ľudskej duše: „Len jeden div je väčší ako more, a tým je nebo. Len jeden div je väčší než nebo, a tým je vnútro ľudskej duše.“ Každý má v sebe nádej – nádej niečo dosiahnuť. Najprv však potrebuje nájsť samého seba a potom sa rozhodnúť, po ktorej ceste sa vydá.
(ilustrácia: Michal LumpArt Lunter)
(ilustrácia: Zuzana Sju Szokeová)
(foto: Juraj Kuboš)
…a TU niečo aj pre Váš sluch, dnes od talentovanej klaviristky Moniky Profantovej.
Majte nádherné dni, milí čitatelia!
Celá debata | RSS tejto debaty