Marcel Páleš

Keď váš život zasiahne niečo vážne, čo otrasie vašimi základmi a možno pozmení aj vaše myslenie, zväčša máte tendenciu si dátum zlomového dňa vyryť do svedomia podobne, ako tam máte hlboko vpečatený deň svojich narodenín či iné otrepané číslo. Pre mňa je ďalším takým dňom, ktorý mi vošiel do pamäti ako svetu pád dvojičiek 11. 9. 2001, dátum 29. 8. 2007. Viac-menej obyčajný deň, trochu pochmúrny vzhľadom, ale to len kvôli počasiu, ktoré tak nejako nemalo náladu. Boh zatiahol nevypratú záclonu a nebo ostalo smutné. Miestami jemne popadali kvapky dažďa. Čas na domáce leňošenie.

Absolvoval som práve jednu z pracovných ciest – vtedy do Veľkého Krtíša. Najprv som si myslel, že to už po príchode otočím a pôjdem domov, keďže sa ladenie počasia začínalo odzrkadľovať aj na mojom vnútri, ale premohol som sa a zahryzol sa do povinností. Vybavil som potrebné a spokojný sa pobral späť. 

Optimisticky naladený, už s úsmevom na tvári, napriek neúsmevu počasia, šoféroval som domov. Opäť sa spúšťali kvapky na zem, rozprchávalo sa. Klesal som svojím autom smerujúc k jednej z ostrých zákrut, pravotočivej. Síce som neletel ako blázon, keďže bola predo mnou tá zákerná zákruta, pribral som sa ubrať rýchlosť. Určité okolnosti zohrali svoje – povrch vozovky vyzeral akoby cestári na túto časť Slovenska zabudli, vozovka sa tam zosúvala každoročne, navyše na mojej strane bol na niekoľkých metroch rozliaty olej. Miesto bolo poznačené už niekoľkými haváriami (no upozornenie na to, že je to nehodová oblasť, neexistovalo), moje pneumatiky tiež neboli nového razenia a svoje lepšie časy už mali dávno odkrútené.

Pribrzdiac som dostal šmyk a to, čo sa následne odohralo, trvalo len sekundy… Auto stalo neovládateľné, v tej rýchlosti som brzdiac prešiel do protismeru, kde mi oproti vybehlo nové, väčšie auto. Nárazu sa už nedalo zabrániť. Zvodidlá lemovali oba kraje cesty tejto zákruty. Zrážka prišla bleskovo a jemná nebola. Mňa odrazilo späť a otočilo opačným smerom. Bol to pohľad do očí smrti. Bol som presvedčený, že je to koniec, že sú to posledné sekundy môjho života.

Keď som roztvoril viečka a zdvihol otrasenú hlavu, ktorá pravdepodobne vrazila do palubovky, bolo počuť len ticho a pokoj. Možno čosi podobné prežili vojaci, keď po bojoch v povstaní v zákopoch posledný raz zdvihli hlavu a zistili, že už je po všetkom. Ticho a pokoj… Ani som nepremýšľal, len konal, rýchlo som sa predieral von dverným oknom, keďže samotné dvere boli stlačené a zaseknuté a vlastne celý predok úplne zdemolovaný. Niečo syčalo, niečo vytekalo, niečo už vôbec neexistovalo. Našťastie, dvom ľuďom z druhého auta sa fyzicky nič nestalo. Ich voz bol síce poškodený, ale lepšie vybavený ako môj (nemal som ani airbag, držal ma len pás).

Vyviazol som viac-menej bez zranení. Síce som mal otrasenú a rozbitú hlavu, na jednej ruke mi sklo vošlo do ruky, no a narazené som mal viaceré časti tela, najmä kolená, plece či ruky, ale nič zlomené. Pás mi zanechal odreninové čiary na koži. Keď som sa vyzliekal krátko po nehode na rontgene, padalo zo mňa sklo, no bol som šťastný, že žijem. Auto zostalo nepoužiteľné a ďalšie kilometre už nikdy neprebehlo, ale ani trochu ma to nemrzelo, najmä v porovnaní s hodnotou života, ktorý mohol bežať naďalej.