Príjemné jarné počasie v sobotu (20. 4. 2013) ponúklo príležitosť na prechádzku. Škoda ju nevyužiť, keď okolnosti dovolia. Po nenáročnej túre som sa ocitol v Slovenskom raji a vychutnával svieži vzduch. Väčšinou mi podobné vkročenia do prírodnej krajiny pomáhajú zabudnúť na hluk mesta, čím lepšie prenikám do rôznych myšlienok.
Po vychutnaní si cieľa a pohľadu z neho (Tomašovský výhľad) sme sa vybrali späť cestou cez Biely potok. Už prvé zoznámenie ma očarilo. Číry, čistučký, priehľadný. Ozaj nepoškvrnený ako samotná biela (farba). Zistil som, že sa vlieva do Hornádu, teda do väčšej vody. V ňom sa Biely potok stráca a potom ho už nepoznať. Vzniká mútna rieka, ktorá so sebou strhne všetko. A tak plynie ďalej…
Lesný vietor ako neviditeľný valec točil listami na cestičke pred nami. Keďže v prírode sa uvažuje výborne, zišla mi na um podobnosť lesných vôd s človekom a ľuďmi. Veď nie je aj človek spočiatku akýmsi bielym potokom – čistučkým a nepoškvrneným? No postupne, čím viac sa vleje do davu ľudí, tým viac s ním splynie. A dav, to je poväčšine už len mútna voda, ktorá berie so sebou aj špinu aj odpadky. Čím viac davu v nás, tým menej prirodzenosti. Viac (z) ľudí, menej (z) človeka. Biela jedinečnosť sa zleje so šedou všednosťou, priemerom.
Kde pramení moja prirodzenosť? A kde sa stráca? V čom som jedinečný a v čom som splynul s priemerom? Ako sa uchrániť? A prečo vôbec? Teším sa, že pri spätných návratoch do prírody sa vo mne otvára vrece nových otázok.
Dozodpovedania!
Prajem príjemné odlievanie sa… :)
Oku lahodiace obrázky. Ale do čistého,zurčiaceho... ...
Celá debata | RSS tejto debaty