Marcel Páleš

„Prach dlhých, smutných, letných dní na staré lístie padá…“ povievajú slová piesňou od Mekyho Žbirku. Poetický skvost Jesenná láska pochádza, samozrejme, z básnickej dielne Mira Válka. Aj zo známej básne-pesničky cítiť niečo odchádzajúce, cítiť pozastavenie sa za tým, čo je už preč. Veru, jeseň už raz taká býva. Pozýva nás všetkých usadiť sa v jej farebnej galérii a dovoliť myšlienkam zletieť sa do úvah.

Padajúce lístie, prach za letnými dňami, skracujúce sa dni a klesajúca teplota. Pani Jeseň ako maliarka dokáže ďaleko prekonať všetky zvyšné ročné obdobia. A aj práve svojím šatom a umeleckým cítením vie človeka vyslovene dostať, očariť, pozvať ho do seba – len tak si na chvíľu posedieť kdesi na osamotenej lavičke. Rozjímať. Nad tým, čo je za nami, čo žijeme, čo by sme radi žili v nasledujúcich dňoch, mesiacoch, rokoch. Nad čímkoľvek, čo nám práve prináša rieka času. Rozjímať nad jesennou láskou, alebo nad smútkom, nad spomienkami, túžbami, snami, rodiacim sa priateľstvom, či niečím, čo je už len v prachu starého lístia v zašlých dňoch. Koľko ľudí, toľko úvahových zákutí.

„Každoročne v jeseni svetlá sa stratia z duše a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše,“ píše Miro Válek, spieva Meky Žbirka v Jesennej láske. A veru, je tak – najkrajšia na tom všetkom sa stáva možnosť vložiť do niečoho srdce a smerovať svoje bytie k srdcu niekoho iného. Veď nestáva sa presne vtedy človek človekom? Keď je ako ten túlavý koník, ktorý prebieha od srdca k srdcu. Keď sa snaží čo najviac robiť práve tým mocne tlčúcim srdcom. I keď láska či priateľstvo býva vždy riskom, lebo neraz dôjde aj na rôzne srdcové zlomeniny, pády, dno, smútok… Život však nikdy nefarbí len bielou, ale aj čiernou. Nikdy sa nezrkadlí len v úsmeve a radosti, ale aj v tom sivom a slzavom. Ako však hovorí v jednej zo svojich básní Milan Rúfus, najvzácnejším darom sa napokon stáva to, že vôbec môžeme byť a tlačiť tú ťažkú káru života ďalej. A teda daj, Bože, aby sa darilo… So srdcom. Tlačiť ďalej.

Príjemné jesenné dni, priatelia! Nebojte sa postáť, zamyslieť sa nad prachom zašlých dní a zvážiť tie nadchádzajúce. Dovoľte zvodnej jesennej pani, nech do vás vstúpi.

Dozrozjímania!

„Čím je človek starší, tým väčšmi si cení umenie tvorivo mlčať.“ (Ezra Pound)

(foto: autor)