Marcel Páleš

Kráčame krížom cez pokojnú slnečnú ulicu, kde autá nebehajú tak ako v meste. Potom prašnou cestičkou, bráničkou v plote a ďalej krátko cez lúku. Mám pocit, že ma vedie mladý šarvanec, ktorý sa práve zobudil a páli ho v pätách. Vedľa mňa však svižným krokom vykračuje starý pán, ktorý má na chrbte jeho knihy života už osem krížikov poznačených a všetko nažité kde-tu presakuje cez slová. Uvedomujem si nádheru jeho staroby.

Ako za dlhoročným včelárom prišiel som za ním, aby sme nahrali rozhovor do rozhlasu. Vedie ma do veľkého a útulného včelína. Je krátko po obede a Pavel má už za sebou okrem iného aj odšoférovanie cesty do mesta a vysedávanie u lekára. Opisuje mi, koľko ľudstva tam bolo a akí sú tí ľudia ušomraní. Ako sa ustavične sťažujú. Že každý sa chce predbehnúť, každý sa niekam ponáhľa. „Ešte aj dôchodcovia!“ zdôrazňuje rozčarovaný Pavel. Jedného z nich sa vraj opýtal, či nie je náhodou senior. Po jeho kladnom prikývnutí mu potom vyčítavo položil otázku, kde sa teda ponáhľa a prečo tým stresuje zdravotnú sestričku, ktorá nevie, kde jej, chudine, hlava stojí.

Vraj je dieťaťom šťasteny. A to nebol ani bohatý podnikateľ, ani človek, ktorý by mal zabezpečený bezproblémový život. Všeličím sa musel prebiť, všeličo prežiť, potrápiť sa. Včielky, to je kľúčová téma! Bez nich by vraj už ani nebol. Včelárstvo sa mu stalo veľkou záľubou, ktorá mu prináša naplnenie dní a tiež mu privieva priateľov – ľudských aj zvieracích. Do kávy si dáva med, no a keďže tak robievam aj ja, odporúča mi, aby som ho určite nikdy nepridával, keď je voda prihorúca.   

„Mať priateľov je veľké šťastie,“ zahlási Pavel, keď o čosi neskôr stojíme v pivničných priestoroch jeho domu a pýtam sa, či skromné posedenie, ktoré tam v jednej miestnosti má, využíva s priateľmi. Dobrých kamarátov považuje za zlato.

Pavel si uvedomuje, že mladosť je nenávratne preč, že už aj ostatné roky unikajú. „Chcel by som protekčnú smrť!“ zahlási a s úsmevom sa zadíva dostratena. Keď mi opisuje, čo to znamená, uvedie príklad svojej ženy. Odísť bezbolestne z chvíle na chvíľu. Z očí sa mu spúšťajú slzy, hlas sa mu zasekáva, miestami až stráca. „Pravnúčatá, aj to je zmysel života!“ zdôrazní neskôr a rozrozpráva sa o svojich veľkých drobných pokladoch. A vínko! To nesmie chýbať! To je soľ bytia! Síce také slová už nevysloví, ale niečo človek ani nemusí povedať, vyplynie to z medziriadkov. Pripíjame jeho čistučkým bielym.

Prežil infarkt, aj oko mu už štyrikrát operovali. Stále však šoféruje. 80 dávno preč, ale ani raz vraj na cestách nepochybil. Vždy len iní nabúrali do neho. Rád sa zasmeje. Rozčuľuje sa predovšetkým pri zablúdení k súčasnej politike. Sem-tam svoje vety okorení slovami hrubšieho zrna, ale v momente to prehliadam. Jednoducho sa na nič nehrá. Prejav nepotrebuje šperkovať a brúsiť. Je sám sebou, úprimný, nedokonalý ako skutočný život.

Veľmi rád pozorujem ľudí. Mladých, v strednom veku, starších tiež. Ženy, mužov, deti. Pri niektorých si hovorím, že by som ich nikdy nechcel poznať − majú trebárs rokmi usadený zatrpknutý výraz v tvári −, pri iných zasa chválim Boha za to, akú krásu im vytesal nielen do očí. Sú medzi nami. Navonok jednoduchí ľudia, žiadne mediálne hviezdy, žiadni boháči či bezstarostní šťastlivci. Ľudia so zjazveným telom, so zjazvenou dušou, ale úsmevom, za ktorým sa ukrývajú všetky ich radosti aj bôle. Krásni ľudia, od ktorých sa dá veľa naučiť.

(foto: islandgirlnaturals.com)

prečítajte si podobný článok: Stretol som šťastného človeka

alebo niečo nielen na čítanie: Poďme spolu hľadať šťastie

alebo Zopár dobrých prihrávok osudu