Stretnúť človeka, a to takého skutočného ako z kostrovskej básne, to sa dnes veruže nestáva každodenne. A najmä v dave nie. Síce možno ich nájsť kdekoľvek, no nie za každým rohom-rohatým. Nedávno som však vďaka pracovnej ceste podobnú človečinu zažil. V Turčianskych Tepliciach.
Pani Anička ma úsmevom objala už vo dverách a potom srdečne pozvala ďalej. V podstate som o nej veľa nevedel – len toľko, že recituje na rozprávačskej súťaži, a že je aktívna seniorka. Už po vstupe do jej domu sa mi pohľad na jej osobnosť zaostril. A to cez umenie. Ono to tak zväčša býva – umelecky cítiaceho človeka spoznáte väčšinou zakrátko – aj vďaka predmetom, ktoré skrášľujú vnútro jeho príbytku, aj vďaka tomu, čo skrášľuje jeho vnútro ako také. Teda čo sa odráža v jeho pohľade, v hlase, alebo v samotných slovách.
Netrvalo dlho a došli sme k zisteniu, že sme liznutí podobným smerom. Spojivom sa nám stalo práve umenie – literatúra a výtvarno. Pani Anička sa tiež rada stráca vo svete farieb a krásy, ktorú do plátna votkávajú maliari. Tiež rada pootvorí krajinu kníh a vyberie sa nejakým príbehom. Alebo sa pozastaví v tom svojom životnom príbehu a čo-to z neho frkne na papier. Jedna jej kniha má názov Nad všetkým láska bdie. Dodáva, že poéziu vidí v každých očiach. A tak sa každý človek stáva inou básňou. Nedá sa s ňou nesúhlasiť a neraz jej v súhlasnom mlčaní neprikývnuť.
Kľúčovou v živote pani Aničky sa stala bolesť. Očakával by som, že ako odpoveď bude rezonovať láska či vytrvalosť, či čokoľvek podobné – pekné, milé, ideálne a ružové. Ale nie, na slovný chlieb mi nenatierala žiadne sladké a medové reči o niečom krásnom. Žiadne omáčky o pozitívnom myslení a receptoch na šťastie. Naopak. Jednu z hlavných úloh zohrala v jej živote práve bolesť. Nečudo, veď zhubná choroba, ktorá sa dnes kdekoľvek rozrastá ako burina, aj u bohatých aj u chudobných, jej vzala najbližších. Či už milovaného manžela, či už milovanú dcéru, takmer aj sestru… Rozpráva mi, akým nádherným človekom bola jej dcéra, v čom všetkom bola šikovná a koľko pozoruhodných diel vznikalo pod jej rukami. Ukazuje mi ju na fotografiách. Príjemnú mladú ženu. Zdá sa mi, že oči jej otepleli, a to srdcom vyhriatymi slzami.
„A život tak krátku / kratučkú niť má / V ňom nájsť si jedinú cestu z tisícich ciest / neľahké býva / Tisíc ráz padáš tisíc vstávaš ráz / Čo je to v človeku čo je to v nás / Že úder každý dokážeme prijať / A s bolesťou vyrovnať sa…“ aj takto znie pani Anička cez básne, keď si teraz listujem v jej knihe a myslím na pokoj v jej hlase. Najsilnejšie slová napíše vždy sám život, presne ako u nej. Bolo jej vzaté to najdrahšie, čo mala, a predsa vydržala, predsa zotrvala, predsa sa vie potešiť z maličkostí a dať nádej aj iným. Aké je to smiešne, pomyslieť si na niektoré naše starosti, problémy, hádky, rozmaznanosť niektorých z nás a sťažovanie sa, akoby išlo o život.
Sem-tam to príde ako nečakaná a dobre sadnutá facka, keď takto v každodennosti stretnete človeka kostrovského typu – človeka nekaždodenného, a uvedomíte si, že niektoré veci sú inak. Že ozaj je život vždy dvojstranný, má čiernu aj bielu, prináša smutné aj veselé, slnko, ale aj dážď. Nad všetkým láska bdie, hovorí aj píše pani Anička. A ozaj bdie – v rozmanitých podobách. Len ju nenechať zísť z očí. Len ju nenechať zísť zo srdca. Aj keď zanecháva jazvy… Tá láska nielen k životu, ale predovšetkým k ľuďom.
(foto: autor)
Celá debata | RSS tejto debaty