„Bože, to je poézia!“ s privretými očami vyslovila nahá žena v zrelom veku. Ak by jej bolo vidieť len tvár, či polovicu nahého tela, človek by si určite pomyslel, že sedí na svojom mužovi a dochutnáva vydarený orgazmus. To by však, detsky povedané, muselo ísť niečo do dierky.
Slastné pocity ženy v malej miestnosti mali ale pôvod v inom otvore. Prežívala ťažkú noc. Žalúdok jej neustále šramotil. Poéziou vlastne nazvala pôžitok, keď v priebehu kratučkého momentu dostala zo seba von príčinu jej žalúdočných ťažkostí. A paradoxne tesne predtým, než ju tento nepriaznivý stav povolal na záchodový trón, si v posteli čítala akúsi novú slovenskú poéziu. Keďže s mužom sa už dávno nezvykli milovať, aspoň si sem-tam vyzliekla župan či pyžamo a pri nočnej lampe si básne čítala nahá.
Malý pavúčik, ktorý ľudskú bytosť celý čas pozoroval, prešiel popod dvere do spálne. Odtiaľ sa ozýval strašný chrapot muža, manžela odľahčenej ženy, ktorý ani netušil, že ona, chudina, musí zdolávať vrcholy bolesti a vyháňať démonov z tela. Jeho chrápanie bolo ozaj veľkolepé, a to kdekoľvek a kedykoľvek takto ako pár zašli na dovolenku. Vždy sa našiel nejaký sused, ktorý sa na mužovo chrápanie sťažoval. Ak by existovala súťaž v hlučnosti chrápania, tento muž by zrejme všetkých prevalcoval.
Zvedavý pavúčik dokonca vyliezol na posteľ a namieril si to rovno na mužovo líce. Ale viac už neriskoval. Bál sa, že každú chvíľu otvárajúca a zatvárajúca sa sopka ho môže vytrysknúť vysoko do neznámych výšok vzduchu. Podobne pár minút predtým skúšal hnedé hlbočiny ženinho tela, ale tiež sa to skončilo strachom z toho, že sa z tmavej diery už nikdy nevráti. Po chvíli ho chrápanie muža omrzelo a nezdalo sa mu už ničím zaujímavé. Preliezol preto cez zopár známych dierok v stene do vedľajšej izby.
Vedľa síce našiel len tmu a ticho, ale nie nadlho. Zakrátko započul, ako do kľúčovej dierky zapadol kľúč, ako sa odomykajú dvere a po rozsvietení sa svetla počul z chodby dva hlasy.
„Zamkni a poď ku mne, miláčik, lebo už to nevydržím! Mám na teba chuť celý čas! Bolo mi ťažké vydržať na tom predstavení len tak poslušne sedieť a nesiahnuť ti do rozkroku,“ zaznelo z prvých úst. Potom sa už pavúčik len prizeral, ako sa z nich pod rýchlo sa pohybujúcimi rukami míňa oblečenie. Vyzeral ako v kine. Ako taký malý návštevník na neprístupnej pornosnímke.
„Celý čas som sa nevedel dočkať tvojho zadočku,“ zavzdychal druhý hlas a už to išlo do tuhého. Doslovne. Izbou sa ozývalo plieskanie, postupne zhustol vzduch, oteplilo sa a pavúčik sa len nechápavo pozeral, ako jeden človek vniká do druhého, až mal pocit, že ide o nejaký zvláštny trest. Potom to akosi vymenili a prevetrávali inú dieru. Tou, z ktorej ku ním od vedľa prichádzalo chrápanie.
Pavúčik nepoznal svet človeka, iba nedávno ho začal skúmať. Teda vôbec mu neprišlo ako niečo zvláštne, že na posteli pred ním si to rozdávajú dvaja chlapi. Nerozumel tým dierkam – na čo všetko ich ľudia vedia využiť. Aj si pomyslel, že ten ľudský svet je jedna veľká diera. A po chvíli ho aj tento cirkus omrzel, a tak sa pobral do izby o poschodie nižšie. Bol celý zvedavý, čo nájde tam.
(ilustrácia poviedky: Jaroslav Pásler)
Celá debata | RSS tejto debaty